Blog: Červené nohy a plyšové poníky
Po rannej káve som si sadol za volant. Na mieste šoféra sme sa denne striedali a konečne bol rad aj na mne. Počasie sa opäť vydarilo a slniečko nám svietilo na ksichtíky. Pod vplyvom príjemnej hudby sme sa doviezli k prvej zastávke. Bolo by ich aj viac, len nebolo kde zastať. V Posledný deň nášho tripu sme sa okrem toho pochopiteľne museli dostať aj domov, a tak času nebolo nazvyš.
Zaparkoval som pri čiernom kostolíku Budhir. Historická budova patrí medzi známe atrakcie polostrova Snaefellness. Fotky z tohto miesta ste už zrejme videli. A ešte uvidíte. Napríklad odo mňa. Počas návštevy sme sa venovali šmýkaniu na ľade a hopsaní okolo mora. Lebo máme päť rokov a bolo nám fajn.
Keď sme zastavili znova ostali sme opantaní stenami. Útesy Gerðuberg sú skalnou formáciou, ktorá vyzerá hocijak, len nie prírodne. Niekoľkokrát som si musel pripomínať, že úkaz nie je produktom ľudskej činnosti. Veď ako by aj mohol. Stavba by musela byť veľmi stará, no a kto by tu bol niečo také staval. Tu, uprostred ničoho. Zopár odvážlivcov od nás sa vyšplhalo na vrchol pôsobivej steny, ale čakalo ich sklamanie a žiaden výhľad. Preto som sa nahor ani nepokúšal dostať a radšej som sa bavil, ako sa kamaráti snažili zísť dole po zadkoch.
Po dvoch rušných dňoch bolo načase nechať hlavu aj zmrznuté labky oddýchnuť. Proste chvíľu nič nerobiť a slniť sa. V teplote pod mínus osem, pri vetre, vďaka ktorému sme mali pocit mínus pätnástich sme si vyzuli topánky. Po kĺzavých kamienkoch sme pomaly vstupovali do horúcej vody Landbrotalaug hot springs. Ťažko posúdiť teplotu vody, pretože sme boli zmrznutí. Viem len, že sme mali nohy červené jak dobre pripravený homár. Sadli sme si na kamene okolo teplého prameňa a len sme tak relaxovali. Mohli by sme tam ostať aj hodiny, no našťastie od nôh nahor nám bola zima.
Po ceste z tohto čarovného miesta nás zaujal opustený domček popri ceste. Netuším ako, alebo prečo sa tam vzal, ale niekto sa na ňom vyšantil. Interiér bol kompletne pomaľovaný a talentovaný writer nás všetkých zaujal. Chvíľu sme obdivovali jeho tvorbu, no nie veľmi dlho, aby sme stihli doraziť na ďalšiu lokáciu v rozumnom čase.
Najvýznamnejšou zastávkou tohto dňa boli bezmála vodopády Hraunfossar. Vodopády boli usporiadané tým štýlom, že stekali takmer kolmo do rieky. Ako keby niekto vylial veľký pohár vody po okolitých brehoch. Tyrkysová voda si razila svoju cestu pomedzi skaly. A nám neostalo nič, len to v úžase sledovať. Aj by som fotil, ale po mostíkoch a vyhliadkach večne niekto chodil a ja som mohol fotiť tak na jednu päťdesiatinu sekundy. Niekedy keď viete, že z fotenia asi nič nebude a na lokáciu sa už asi nevrátite, tak si treba užiť ten real feel prostredia. Radšej mať super zážitok, ako na hovno fotky a v duši prázdno.
Po ceste od vodopádov sme už nemohli viac odolať. Museli sme si dať stopku pri poníkoch. Celý víkend sme ich vídali z auta a každý z nás ich chcel pohladkať. Však vyzerajú ako plyšové.
V blízkej dobe vydáme fotogalériu s TOP fotkami z tohto tripu. Dávajte pozor.
