Blog: Poliak v Španielsku a Slovák v záveji
Poľský spolubývajúci Pjotr sa vybral na vandrovku do Španielska. Sobotňajšie ráno však dostalo trpkú pachuť. V telefóne si našiel správu od leteckej spoločnosti. Kvôli neduhom počasia jeho let zrušili. Pôvodne som ho mal odviezť na letisko, a tak som bol hore. Ponúkol som sa, že ho do Keflavíku môžem zaviezť. Do požičovne áut sme nabehli ešte pred otvorením. Vypýtali sme si najlacnejšiu štvorkolku a náhlili sme sa k hlavnému mestu. Cesta mala trvať približne štyri a pol hodiny. Poveternostné podmienky boli ale naozaj zlé a často som kvôli snehu a vetru nevidel takmer nič. Cestu som videl len vďaka reflexným stĺpikom popri vozovke.
V aute hral folk metal a ja som dynamicky dupal na plyn. S nádejou, že Pjotrov let stihneme sme sa cítili celkom dobre. No čím sme boli bližšie k Reykjavíku, tým viac sme cítili tlak neúprosného času. Bohužiaľ, kamarát svoj let minul asi o pätnásť minút. Narýchlo na mobile vyhľadal alternatívnu letenku a ja som sa pobral na dlhú cestu domov. Jazdné podmienky aj napriek silnému vetru neboli najhoršie. Každým kilometrom smerom na sever sa ale situácia radikálne zhoršovala.
Pred odjazdom z letiska som si pre istotu skontroloval prejazdnosť ciest na stránke, o ktorej som písal v minulom blogu (ak ste ho nečítali, táto informácia stojí za to ho otvoriť). Veľa z nich svietilo na červeno. V islandčine to znamená, že necestujete. Napriek tomu som vedel, že je existuje jedna prejazdná trasa až do Akureyri.
Po dvojhodinovej jazde ma zamrazilo. Doslovne aj figuratívne. Predo mnou stála zábrana. Cesta uzavretá. Na malé šťastie v tejto prekérnej situácii, služobné auto a páni cestári boli stále na mieste. Vystúpil som a s malou dušičkou a ešte menšou nádejou v hlase som sa opýtal „Prosím vás, dostanem sa ešte dnes domov?“. Odpoveď ma takmer rozložila. Pán v červenej kombinéze mi vysvetlil, že na sever už žiadna cesta nevedie a vraj sa ani nemám pokúšať niekam dostať. Odkázal ma na blízky hotel „počkajte tam do rána, možno to ustane,“.
Bol som rád, že som spomenutý hotel v tomto bezbožnom počasí vôbec našiel. A ešte radšej som bol, že som sa prebrodil k recepcii. Vypýtal som si izbu a s krvácajúcou peňaženkou som sa ubytoval. Aby toho nebolo málo, nemal som takmer žiadne jedlo. Bol som rád, že mám aspoň nabíjačku na telefón.
Osprchoval som sa, zaľahol a precitol som. Bola mi strašná zima. Skontroloval som všetky radiátory, no žiaden nefungoval. Ako sa vraví, na posratého aj hajzel spadne. Zašiel som na recepciu a vyriešil si elektrický ohrievač. Pohotovo som ešte z telefónu dokončil rozhovor a odoslal ho Honzovi ( http://avokado-online.cz/zvlastna-choroba-likviduje-morske-hviezdice-moze-to-byt-zpusobene-ludskou-cinnostou-hovori-biologicka-noelle-wisneski/). Chcel som si oddýchnuť, a preto som zapol televízor. Počasie bolo také zlé, že som nedokázal chytiť žiaden signál. Neostávalo mi nič iné, než ísť spať.
Ráno som sa zobudil s nádejou. Pobalil som si tých pár vecí, ktoré som so sebou mal a vyrazil som na raňajky. Švédske stoly som zneuctil a zjedol som skoro aj obrus. Po ceste z reštaurácie som za zastavil na recepcii. Vonku bola stále tma. Pani recepčná mi odporučila vrátiť sa do izby a čakať na úsvit. Všetky cesty na Islande boli stále zavreté. Ak si myslíte že preháňam, tak všetkými cestami myslím naozaj všetky. Do jednej.
Hodiny ubiehali a s nimi aj moje nervy. Pred obedom som sa vrátil na recepciu a prosil som o nové informácie. Ochotná pani za pultom za mňa zavolala správe ciest. Tí mi nechali odkázať, že stále sneží a cestu sa im preto neoplatí odpratávať. Mám vraj čakať do ďalšieho rána.
Bol som sám ako prst. Nemal som počítač, nemal som jedlo a nemal som čisté oblečenie. Vzal som foťák do ruky a vybehol von, vyfotiť prebiehajúcu apokalypsu. Takéto počasie vraj Islanďania nezažili už roky. Pri potulkách okolo hotela som stretol jedného Nemca, barana a zopár kráv. S Nemcom som si dobre pokecal. Baranovi nebolo do reči.
Usadil som sa naspäť do izby a netrpezlivo som sledoval stav ciest. Za ten čas, už začala fungovať aj telka, a tak som mohol aspoň sledovať olympiádu. Nebudem vám klamať. Strašne som sa nudil a bol som zo situácie nervózny. Naviac som musel zavolať do požičovne áut, že auto vrátim o deň neskôr. Výdavky naviac.
Po celom dni na čaji, som už bol naozaj hladný, a preto som sa vybral do reštaurácie obhliadnuť ceny. Po ceste som stretol chyžnú. Tá mi povedala, že cesty už určite neotvoria, ba čo viac, vraj majú celý hotel zarezervovaný a ja pravdepodobne budem musieť odísť. To, ako sa po uzavretých cestách hostia dostali k hotelu, a ako som mal podľa jej očakávaní odísť preč, je mi záhadou. Snáď nie je nutné popisovať, ako mi stúpol tlak. Rovno som zašiel za šéfkou. Na moje preveľké šťastie ma obdarila dobrými správami. Jednu rezerváciu vraj ktosi práve zrušil a ja nebudem musieť spať v záveji.
Dal som si večeru a vrátil sa do úkrytu. Tentokrát tam bolo príliš teplo. Otvoril som dvere a vyšiel na gánok. Keď tu zrazu, počujem v rodnej reči „stále sneží, tak snáď do rána prestane,“. Na toto som len zúfalo zakričal „to teda dúfam,“. Zdola sa ozvalo prekvapené „jak dúfam?“. Zbehol som na pokec o poschodie nižšie. Na moje prekvapenie tam stáli zamestnanci hotela. Tí, s ktorými som sa celý víkend rozprával po anglicky. Keďže som ako fotograf veľmi pozorný a všímam si detaily, ani mi nenapadlo pozrieť sa na ich menovky: Bára a Dušan.
Počas dňa som sa stretol aj s vedúcim francúzskej skupiny turistov, ktorá obsadila celý hotel. Ráno vyrážali rovnakým smerom ako ja. Poprosil som ho, či by som mohol ísť do Akureyri za nimi. A tak sa aj stalo. Ráno sme po raňajkách konečne vyrazili. Do pol hodiny francúzsky konvoj zastavil, aby si turisti mohli vyfotiť východ slnka. Za normálnych okolností by som sa rád pridal, no musel som vrátiť auto. Aj tak som už meškal a pred sebou som mal takmer tri hodiny cesty. Šliapol som na plyn a čas som po novo odhrnutých cestách skresal o dvadsať minút. Mal som šťastie, v požičovni mala práve šichtu rovnaká pani, ktorá mi auto požičala. Celý príbeh dobre poznala, a tak som za meškanie nič neplatil.
V tento pondelok som mal narodeniny. Síce si to po slovensky nikdy neprečítajú, ale musím sa verejne poďakovať svojím erasmáckym kamarátom. Celý víkend mi hravo vynahradili krásnou narodeninovou večerou.
Inak Bára a Dušan radi fotia, choďte ich podporiť https://www.facebook.com/Photo-by-Bara-1442541289326222/
