Blog: Československé artefakty na pláži a deti na hrane útesu
Po teste z Islandskej histórie sme so spolužiakmi rovno nastúpili do dvoch pristavených áut. Nastal čas trojdňového výletu, ktorý sme spontánne zosnovali pred pár dňami. Počet záujemcov od vtedy vzrástol takmer dvojnásobne a naše očakávania ešte o trochu viac. Po krátkej zastávke vo Vínbudine, čo je vlastne Islandský chrám, sme naplnili auto litrami piva a opustili mesto.
Jazda na polostrov Snæfellness trvá približne päť hodín. Aj keď som nešoféroval, tak snáď niet pochýb o tom, že sme museli fotiť každú lokáciu, ktorú som zbadal. Čiže cesta trvala tak sedem hodín.
Prvá zastávka po ceste z Akureyri na seba naozaj nenechala dlho čakať. Už minule, keď som šiel na výlet do Keflavíku a zmizol som na dva dni (Braňo Mojsej copyright) som si všimol popri ceste krásny pomník. Vyzeral honosne a starodávne, tak som všetkým povedal, že je to vikingská mohyla a mali by sme zastať. Vysvitlo, že je to pomník akéhosi básnika, ale nevadí. Jednou zo zaujímavých zastávok, bola aj ľadová pláň, ktorá bola tak krásna, že som nikoho nemusel balamutiť aby sme zastali. Nasledovala už len dlhá jazda autom, ktorú sme statočne sekali zastávkami na kávu a hranolky.
Boli sme ubytovanív hosteli v prístave mestečka Stykkisholmur. Z našej izby sme mali nádherný výhľad na zvláštny polostrovček opantaný vysokými útesmi. Vybehli sme von a celý ho preskúmali. No po dlhej ceste sme už boli statočne unavený a tak sme sa v ten deň už na viac nezmohli. Navarili sme si večeru, stiahli jedno, dve, tri, štyri pivá a zaľahli spať. Ráno sme vstávali skoro.
Budík zazvonil o ôsmej. So zalepenými očami som zišiel dolu do kuchyne po kávu a mohli sme vyraziť. Prvé na rane boli vodopády Kirkjafell. Tešil som sa na ne. Ak si vyhľadáte na internetoch Island, pravdepodobne nájdete päť ziliónov fotografii z tohto miesta. Každá je v podstate rovnaká a ja som ju chcel tiež. Prvým prekvapením bolo, že z fotografií zdanlivo obrovské vodopády mali na šírku asi desať metrov. Okrem toho som bol prekvapený, že celé miesto vyzeralo úplne inak ako som si predstavoval. Nikdy som si na fotkách nevšimol napríklad cestu medzi vodopádmi a horou.
Namierili sme si to do národného parku Snæfellsjökull. Ten sa nachádza na samom cípe polostrova. Je známy pre svoje nádherné piesočnaté pláže a vysoké útesy. Všetko bolo super až na to, že sa dni rapídne predlžujú. Slnko už dokáže vystúpať dosť vysoko na to, aby mi pokazilo fotky. Úprimne obdivujem ľudí, ktorí prídu na Island na štyri dni a odídu so skvelými fotkami a ešte toho aj veľa vidia. Lebo ja mám pocit, že som s fotkami v časovej tiesni a to mám ešte pár mesiacov pred sebou. Piesočnaté pláže krásne odrážali svetlo a piesok pod vodou kreslil nádherné tiene hnedej. Toto miesto mi pripomínalo domov. Na Slovensku máme síce pláž tak maximálne na Domaši, ale aj tak. No veď sa len pozrite.
Piesočnou a kamenistou cestou sme sa dvoma rodinnými kombíkmi doteperili k majáku Svörtuloft. Maják síce nič moc, ale výhľad bol neskutočný. Doslova definícia slova divočina. Tyrkysová voda, množstvo vtáctva a neskutočné útesy mi vyrazili dych. Ešte dobre, že fúkal tak neznesiteľný vietor, lebo by sme tam boli asi doteraz.
Na ďalšej zastávke sme klesli na dno. Nemyslím morálne, teraz už aj naozaj. Po iritujúcich schodoch, ktoré neboli dosť vysoké na jeden krok, ani dosť krátke na zvládnutie dvoch schodov naraz sme sa vyšplhali na Saxhólar Crater. Mojím kamarátom to však nestačilo a rozhodli sa usporiadať rituálne valné zhromaždenie na samom spodku kráteru. Som človek, ktorý nevie chodiť ani po rovnom asfalte. Takže tento zostup pre mňa predstavoval značnú výzvu. Prekvapivo som prežil. Dokonca aj cestu späť hore. Možno si myslíte, že sa len snažím byť nasilu vtipný. Ale odkedy som na Islande, tak som na chodníku viac sedel ako chodil.
Silný a chladný vietor nás bičoval celý deň. Ako za odmenu sme navštívili oázu pokoja. Čierno piesočnatá pláž Djúpalónssandur si nás získala všetkých. Keby nebolo tak mínus päť, tak by som si tam rozložil uterák. Bolo krásne slnečno, vietor akoby sa úplne vytratil. Všade bolo ticho a myseľ upokojoval zvuk okrúhlych kamienkov pod vlnami. Ultimátny biely hluk.
Unavení, zmrznutí a rozbití sme sa dopotácali k poslednej lokácii. Netuším čo to bolo za miesto. Ale boli tam veľrybie kosti a rozbitý zip line. Ani neviem čo môže definovať túto krajinu viac, ako záhadné ihrisko pre deti na úplne náhodnom mieste, kde môže dieťa z preliezky spadnúť rovno cez útes do mora.
Bolo už neskoré popoludnie a my sme celý deň nejedli. Chceli sme sa preto čím skôr dostať na ubytovanie. Po ceste ma ale trápil fotografický neúspech z rannej návštevy Kirkjafell. Pred hostelom som sadol za volant a spolu s nemeckým foto kolegom som vyrazil späť na lokáciu. Po štvrťhodine v zime a tme, som pri vodopádoch stretol spasiteľa. Obloha bola zamračená a ja som sa s ostrením nemal o čo oprieť. Našťastie vedľa mňa fotil ešte jeden chlapík. Bol to Švajčiar a postup mal premyslený. Doniesol si so sebou silnú baterku, vďaka ktorej mohol nasvietiť bod na zaostrenie. Tento šikovný vynález som si od neho požičal. Celý spokojný som sa vrátil na hostel. Privítalo ma teplo, pivo a špagety.
Fotografie z tripu si budete môcť vychutnať v špeciálnej galérii, ktorú čoskoro vydáme. V blogu by fotografie, ktoré majú pointu samé o sebe ľahko splynuli.
