Fotogalerie: Československý výstup na Snežku
Turistika je vo svojej podstate zvláštne hobby. Človek pri tom často trpí ale ženie ho predstava, že toto úsilie bude stáť zato, a že bude odmenený očarujúcimi výhľadmi. Krkonoše nás rozhodne odmenili.
Honza a ja, sme sa v rámci „teambuildingu“ vydali zdolať Snežku. Ja, ako krkonošský benjamín a Honza, ako skalný horský vodca. Hory mám rád, no v tých českých som ešte nikdy nebol. Ako pre fotografa, to pre mňa bola perfektná príležitosť zachytiť surový zážitok z Krkonoš.
Rozhodli sme sa stráviť v horách tri dni a tri noci. Našim útočiskom sa na čas stala Louční Bouda. Tri dni ale znamenajú dostatok vybavenia a plné krosny. K spacáku a karimatke som prihodil fotoaparát, dva objektívy a statív, a výstup na českú kráľovnú začal predstavovať výzvu.
Túru sme začali v (ne)meste Peci pod Snežkou. Ledva sme prešli mestečkom, no ja som už mal na srdci otázku, prečo sa nevezieme lanovkou. Honza však povedal, že lanovkou na Snežku nikdy nepôjde, ja som neodporoval a spravil som dobre.
Bez práce nie sú koláče a bez túry nie je zážitok. Každým krokom bol ruksak ťažší, no nádherné brezové lesy a výhľady nás posúvali ďalej.
Posledné kroky pred obedňajšou pauzou smerovali k reštaurácii pod Snežkou. Nikto z nás, si nespomenul na to, priniesť si zloté, a tak si nás vysokohorský kurz zlotych ku korune našiel. Nazvali sme to vysokopoľská prirážka.
Výstup na samotný vrchol najvyššej českej hory bol krátky, no pre naše unavené nohy náročný. Výhľad z neho bol samozrejme očarujúci, na eufóriu sme však už nemali energiu. Bol čas pohnúť sa ďalej, aby sme ubytovanie nehľadali potme.
Po mnoho hodinovej jazde vlakmi a autobusom, výstupe na a zo snežky sme prvý večer víťazoslávne zakončili na pohodlných karimatkách a spacákoch. Bolo to to najlepšie, čo sme mali a v tej chvíli mi moja karimatka pripadala ako najluxusnejšia king size posteľ v Hiltone.
Na druhý deň sme sa rozhodli prejsť sa k jazerám Veľký a Malý Staw. Tieto jazerá sa nachádzajú na poľskej strane Krkonoš. Počas prvej hodiny chôdze som sa nespočetne krát zastavil, aby som vyfotografoval krajinky, ktoré sa nám naskytli. Honzu to rýchlo prestalo baviť, a tak pokračoval dopredu dúfajúc, že ho dobehnem.
Komunikačný šum zariadil, že sme si každý zafixovali iný cieľ trasy. Postupne som sa však zastavoval viac a viac, až som parťáka úplne stratil. Na najbližšej križovatke som ostal zaskočený.
Netušil som, kade sa vydať. Myslel som si, že mám ísť priamo k jazerám, a tak som si trasu vygooglil. Samozrejme, bola to presne opačná cesta, akú zvolil Honza.
Po približne hodine, mi začalo byť divné, že českého spoločníka nikde nevidieť. Snažil som sa mu mnohokrát dovolať, no neúspešne. Kolegu som nestretol ani nasledujúce tri hodiny. Stihol som si pozrieť jazero, poľské lesy, dať si pivo a dostať sa naspäť na Louční boudu.
Kľúče od izby som nechal Honzovi, a tak som sa usalašil v reštaurácii našej chaty. Po asi polke piva mi zazvonil telefón: neznáme číslo. Na moje prekvapenie, sa na druhej strane ozval Honza.Volal mi z recepcie. Nevedel som sa mu počas dňa dovolať, pretože popri snahe nájsť ma v horách, spadol a rozbil si mobil. Pat a Mat.
Čerešničkou na torte bol deň tretí. Začali sme ho nevinne. Krátka ranná prechádzka na krkonošov výhľad bola predzvesť nášho poobedňajšieho osudu. Po obedňajšej pauze sme sa vydali na cestu k neznámej boude u Bíleho Labe.
Cesta popri začiatku jednej z najdôležitejších európskych riek viedla po kamenistých schodoch. Ku chate nám trvala cesta približne dve hodiny. Boli sme za prestávku vďační, pretože začalo silno pršať.
Cestu späť sme volili naokolo. Ako sme tak šli, nevedomky sme sa ocitli v dedinke Špindlerův Mlýn. Rozhodli sme sa podniknúť nákup potravín, aby sme neprišli aj o obličku.
Ako na potvoru, obchodik v dedinke bol až na jej samom spodku. Cestu naspäť sme merali s osemnastimi kilometrami v nohách. Kým sme vyšli späť na vrch dediny, k začiatku trasy domov, stálo nás to jednu prestávku na lavičkách, kde sme zvádzali úvahy o tom, že chodníky v dedine určite stavali tak, že na vrch dediny naliali asfalt a ten postupne stiekol až dole.
Cesta späť na ubytovňu viedla po nádherných chodníkoch po krajoch kopcov s neuveriteľnými výhľadmi. Iróniu dňa zavŕšila moja fotka naspäť pri Krkonošovom výhľade. Doobedu som sa totiž čudoval, prečo sa na tomto mieste každý fotí. Po ceste sme totiž takmer vypľuli dušu.
