Blog: Krásne útesy, tmavý tunel a Bob Ross

Po týždni usilovného štúdia na test, sa mi konečne dostalo vypadnúť z domu. Už som nemohol zniesť pocit, že som na Islande a nikam necestujem. Vzal som iniciatívu do vlastných rúk a naplánoval som ďalší výlet. Sever Islandu pripomína zle odtrhnutý kus papiera. V okolí je množstvo fjordov s malými rybárskymi mestečkami a hlavná cesta vedie po okraji ostrova. V pondelok som si teda požičal auto a spolu so spolubydlom Jirkom a zopár ďalšími študentmi sme sa vydali na poznávací zájazd.

Po takmer mesiaci som konečne uspokojil svoje šoférske potreby. Z Akureyri sme sa vydali smerom na sever a okružnou jazdou sme sa po približne tristopäťdesiatich kilometroch vrátili späť domov. Vyrazili sme hneď po raňajšom teste, aby sme využili čo najviac denného svetla. Cestou do Dalvíku, ktorý bol našou prvou zastávkou nás sprevádzal nádherný, ružový východ slnka.

Ako je známe, Island nie je práve najobývanejšia krajina. Medzi tými zopár mestečkami sústredenými na pobreží, sú zväčša len malé farmy s koníkmi. Na pár sme sa aj zastavili. Toto bolo viac menej kvôli mne, keďže som bol šofér a mohol som zastať kvôli fotke kedy sa mi žiadalo. Neviem, či ma ešte kamaráti pustia za volant.

Foto: Tomáš Hrivňák/Avokado-online.cz

Našou prvou zastávkou bol už spomínaný Dalvík. Toto malé prístavné mestečko s populáciou približne jeden a pol tisíc obyvateľov nás ohúrilo najmä počtom lodí. Podľa môjho skromného odhadu ich tam totiž bolo snáď viac ako ľudí. Okrem prístavu a ohromného zápachu rýb však v tomto meste veľa atrakcií nenájdete. Načo by sa aj architekti snažili vybudovať skvosty. Matku prírodu by nemohli pokoriť ani pri najväčšej snahe. Tá sa na Islande poriadne vyhrala. Cestou okolo fjordov a pobrežia otvoreného oceánu som v hlave zhodnotil vznik tejto krajiny. Keď boh vytváral krajinu Islandu, zavolal si na pomoc Boba Rossa, ktorý mu pomohol namaľovať tento pohľadnicový svet.

Foto: Tomáš Hrivňák/Avokado-online.cz

Postupne sme dorazili až k mestečku Ólafsfjörður. Podobne ako v prípade Dalvíku, ide o rybársku komunitu. Populácia nedosahuje ani tisíc obyvateľov. Oproti Dalvíku tam majú omnoho menej lodí, no na druhú stranu mesto stojí na vode, a tak je krajina okolo doplnená krásnymi odrazmi.

Foto: Tomáš Hrivňák/Avokado-online.cz

Nasledovala cesta temna. Museli sme sa vzdať nádhernej krajiny a preskúmať Island zvnútra. Časť cesty, kedy sme museli prejsť mnohými tunelmi, bola pre mňa najstrašidelnejšia. Mnoho tunelov bolo veľmi starých a vyzerali, ako by ich chceli stavbári dokončiť čo najrýchlejšie, aby stihli obed. Akosi totiž zabudli pristavať pruh. Autá v nich jazdia oboma smermi no na cestu sa zmestí vždy len jedno. Každých pár desiatok metrov, sú v tunely miesta na odstavenie auta. Pokiaľ teda ide oproti vozidlo, musíte sa narýchlo skryť do jedného z výklenkov. Problém nastáva, ak auto vybehne spoza zákruty a vy práve nemáte po ruke žiaden odstavný pruh. Takto som musel v tmavom tunely cúvať, až kým som niektorý z výklenkov nenašiel. Človek by povedal, že je už jednoduchšie spraviť dva pruhy, ako nepravidelné zárezy do skaly.

Foto: Tomáš Hrivňák/Avokado-online.cz

Odmenou za stresujúcu jazdu tunelmi nám boli útesy nad oceánom. Môj kamarát Pawel si ich náramne užíval. Vlastne celý výlet bola len séria Pawlovho státia na kraji rôznych útesov.

Foto: Tomáš Hrivňák/Avokado-online.cz

Samotná cesta medzi mestečkami bola vizuálne maximálne uspokojujúca. Hlavnú cestu si tu postavili na okraji útesov. Naštastie si inžinieri atraktivitu krajiny všimli a pri ceste postavili aj zopár malých parkovísk, kde človek môže zastať a kochať sa výhľadom. Cesta pri členitých lávových skalách nás zaviedla do mestečka Siglufjörður. Myslím si, že to bolo najkrajšie miesto zo všetkých štyroch, ktoré sme v ten deň navštívili. Siglufjörður je jedno z najstarších miest na Islande a tým nám imponovalo. Mnohofarebné domy a retro lode len dopĺňali atmosféru mestečka objatého mohutnými horami.

Foto: Tomáš Hrivňák/Avokado-online.cz

Pri návšteve miestneho kostola sme narazili na kultúrne stretnutie obyvateľov. Asi dvadsať malých detí spievalo islandské piesne pred kostolíkom. My sme tak mali možnosť vidieť zrejme celú populáciu Siglufjörðinur pokope.

Unavená posádka po ceste domov zaspala. Napriek tomu sme sa zastavili ešte v jednom meste. Okay, toto už nebolo mesto ani podľa islandských štandardov. Zastavili sme sa ešte v jednej dedine. Bola extrémna zima, ale aj tak sa mi tam páčilo. Škoda, že sme sa od auta takmer nemohli pohnúť. Museli sme ostať na bezpečnej rovine, keďže cesta bola kompletne zľadovatelá a nikto z nás by sa už hore nedostal.

Foto: Tomáš Hrivňák/Avokado-online.cz

Domov sme prišli akurát včas na pivo. S tonou zážitkou a fotiek sme si mohli dopriať odpočinok. To som ešte nevedel, čo ma čaká ráno.

Môj jediný plán bol vrátiť auto a ísť do školy. Jirka s jeho nežnou polovičkou sa zviezli so mnou k požičovni áut. Chceli ísť na výlet, o ktorom som písal pred týždňom: Goðafoss, Mývath a Dimmuborgir. Všetko prebiehalo super. Myslel som si, že ma Jirka hodí po ceste na výlet do školy. Ale veci proste nikdy nejdú podľa plánov. A tak sa stalo, že Jirka dostal auto s automatickou prevodovkou. S niečím takým nemal veľkú skúsenosť, a tak ma poprosi, aby som pre istotu šiel s nimi. Medzi školou a výletom bola samozrejme ťažká voľba, a tak som sa pridal.

Napriek tomu, že sme navštívili lokácie kde som už bol, užil som si to. Vodopády Goðafoss sme si tentokrát pozreli z rôznych strán a napriek zime boli nádherné. Kaňon Dimmuborgir sme sa rozhodli preskúmať zblízka. Naposledy som ho videl iba z vyhliadky. Vysvitlo, že v takom kaňone sa stráca veľmi dobre. Vraveli sme si, že sa z prechádzky vrátime k autu po rovnakej trase, ako sme od neho odišli. Cestou späť sme sa ocitli na križovatke dvoch chodníkov. Samozrejme sme nemali tušenie odkiaľ sme prišli, a tak sme začali blúdiť. Každá z lávových sôch v kaňone vyzerá inak. Ako celok však pôsobia nerozoznateľne a je veľmi ťašké odhadnúť, kade vedie chodník. Po niekoľkých minútach blúdenia sme našťastie zbadali parkovisko. Domov sme prišli unavení. Zaparkovali sme auto pred domom a šli si oddýchnuť. Rozmýšľam, čo si asi tak myslia susedia, keď tu parkujeme zakaždým iné auto. Možno si aspoň oni myslia, že sme bohatí.

A nebuďte sklamaní, že je v tomto blogu menej fotiek. Zajtra vydáme galériu!

Foto: Tomáš Hrivňák/Avokado-online.cz

Tomáš Hrivňák

Fotograf a redaktor. Baví ho fotografování a poznávání nových věcí.