Blog: Ľadové vodopády, zamrznutý objektív a osem cudzincov vo vode
Po týždňovej odmlke sa v piatok znova ozvala perinbaba. Počasie sa tu mení doslova z hodiny na hodinu, a tak bolo razom z mnohých stupňov nad nulou, ešte viac pod nulou. Po dňoch plných pádov na ľade a studeného dažďa som sa konečne dočkal snehovej nádielky. A to nie len tak hocijakej. Nasnežilo toľko, že som si na chvíľu myslel, že mi ktosi z poza okna ukradol pivá. Tie však boli dobre ukryté pod vyše dvadsať centimetrovou vrstvou čerstvého prašanu.
Husté sneženie bolo tak nádherné, že som sa rozhodol láskavo vynechať školskú návštevu múzea umenia. Radšej som vzal fotoaparát do ruky a objektívy do batohu a vyrazil na lov. Už som spomínal, že Islanďania si fakt nejdú chodníky. Neznášajú ich až tak, že ich radšej v zime vôbec neodhrnú, aby ľudia nevideli, že existujú. To isté platí aj pre prechody pre chodcov. Preto som bol statočne zasnežený a podobne na tom bola aj moja technika.
V sobotu som mal naplánovaný rozhovor a štúdium. Ale ako to často býva, plány sa menia, ale priority musia ostať. Preto som v programe ponechal rozhovor. So študentkou a výzkumníčkou z amerického Mainu (University of New England) som sa stretol ešte pred obedom. Pokiaľ nie ste na Avokáde po prvý krát, tak asi viete, kde tento rozhovor čoskoro uverejním. Preto vám zážitok z neho nebudem kaziť zbytočnými spoilermi.
Po hodinovom rozhovore, som sa spolu s kamarátmi vybral zistiť situáciu ohľadom požičania auta. Na druhý deň sme totiž mali naplánovaný výlet. Vysvitlo, že majitelia vybranej požičovne ovládajú marketing „perfektne“. Svoju kanceláriu postavili na konci mesta. Po trištvrte hodine chôdze sme konečne dorazili. Po konzultácii s miestnym zamestnancom, sme sa dohodli na minivane. Na výlet nás išlo totiž viac. Ráno sme chceli vyraziť z Akureyri dosť skoro, a preto som pána za pultom poprosil o donášku vozidla. Nikomu z firmy sa zrejme nechcelo v nedeľu pracovať od rána, a tak nám auto dal už o deň skôr, bez prirážky.
Inak, moje šťastie znova zabralo! Bol som jediný z partie, kto mal kreditnú kartu, a tak som ju použil ako zálohu, kvôli poisteniu auta. O pár hodín na to nám už na aute nefungovali dvere. Čo vám poviem…
Kým sme vybavili auto, stihol som od gréckeho kamaráta dostať pozvánku na rybárčenie. Dostavil som sa teda na miesto stretnutia, kde ma už čakala partia. Požičal som si od spolubývajúceho Poliaka udicu, no ani som ju nepoužil. Morské ryby momentálne migrujú. Z nášho fjordu sa už odsťahovali a my sme v prístave len lačno pozerali na more.
Po pár minútach však padol skvelý nápad. V jazere ryby nemigrujú, to by mohla byť naša šanca! Našťastie sme mali so sebou šoféra, dokonca aj s autom. Rýchlo sme nasadli a vybrali sa na druhú stranu fjordu. Zrazu som bol na výlete! Takéto náhle zájazdy sú vždy super. Cesta k jazeru nám trvala približne pol hodinu a ja som si užíval výhľad na fjord. Z cesty vraj občas vidno aj delfíny a veľryby, ktoré permanentne žijú vo fjorde, no ja som žiadnu nevidel.
Konečne sme dorazili k jazeru. Nemám rybársku licenciu a preto som udicu nechal v aute (na rybárčenie v mori nepotrebujete povolenie, na lov v jazere však áno). A dobre som urobil. Bola hrozná zima a veľmi fúkalo. Bol som rád, že mi neodfúklo fotoaparát zo statívu. Kamarát chcel lietať s dronom, no veľmi rýchlo ho to prešlo. Jazeru bolo ešte viac zima ako nám. Celé totiž zamrzlo. Pokusy o vysekanie diery do ľadu boli márne. Pravdepodobne preto, že naše nástroje boli značne primitívne. S nožom a kameňom by nás vysmial asi aj neandertálec.
Po prehre s prírodnými živlami sme zahájili ústup. Bola nám zima a chceli sme len ísť domov, ale Island povedal nie. Po pár metroch jazdy autom sme na parkovisku zapadli do hlbokého snehu. Celí uzimení sme museli auto tlačiť. Prsty som nemohol ohnúť ešte niekoľko minút. Našťastie to dobre dopadlo a my sme si pár minút na to už vychutnávali pivo na ceste domov. Pivo som mal od spolubydla Pjotra, pracuje totiž v pivovare a keď má nočnú, zavše zopár pív prihrá.
Ranné vstávanie ma zvyčajne ubíja. To nedeľnajšie bolo iné. Tešil som sa na výlet ako malý chlapec. Išli sme ôsmi a v našom minivane som mal pocit, ako na školskom výlete. Z rádia zneli známe pieste rokov sedemdesiatych, osemdesiatych a aj staršie mileniálne piesne. Svorne sme spievali a šofér Šimon sa po chvíli s pozíciou autobusára zžil a cestu na zasnežených cestách si užíval.
Našou prvou zastávkou boli vodopády Goðafoss. Ako prírodný úkaz boli ohromné a nádherné. Obrovskú silu vody sme mohli vidieť naozaj z blízka. Vôkol nebolo žiadne zábradlie. Avšak okamih mal chybičku krásy. Ortuť teplomera ukazovala mínus dvadsať. Vietor a najme vysoká vlhkosť zo špliechajúcich a dravých vodopádov znižovala pocitovú teplotu hlboko pod dvadsiatku. Prvý objektív mi zamrzol do desiatich minút. Vytvorila sa na ňom námraza a toto sklo som už použiť nemohol. Starý dobrý Nikon 24-70mm ma však podržal. Moja pamäť ale nie. Doma som si zabudol svoje foto rukavice. Spolužiačka mi požičala palčáky, no fotiť som v nich nemohol. Po desiatich minútach na Goðafoss som už nemohol hýbať prstami. Utekal som preto rovno do auta.
Nasledovala návšteva jaskýň s termálnymi prameňmi. V oblasti Grjótagjá natočili kameramani Game of Thrones mnoho záberov pre známy seriál. A veru, že krajina vyzerala ako z iného sveta. V jednom úseku bola zem jednoducho rozlomená a z jej útrob stúpal zpomedzi kameňov dym. Snehová pokrívka zakrývala tajomstvá jaskýň, ktoré boli plné horúcej vody, v ktorej sa možno aj kúpať.
O pár kilometrov ďalej, sme narazili na akýsi kaňon. Keby sa malý brat Grand Canyonu skrýžil s Monument Valley, ich dieťa by vyzeralo ako Dimmuborgir. Celodenný východ / západ slnka okorenil už beztak fascinujúce výhľady o doslova umelecký zážitok.
Celodenný výlet sme zakončili v termálnych kúpeľoch Mývath. Bolo to to najlepšie čo sme mohli spraviť. Neuveriteľne modrá a príjemne teplá voda bola ideálnou odmenou po dni v extrémnom mraze. Vydržali sme tam asi dve hodiny. Nevedeli sme sa nabažiť nádhernej zmrznutej krajiny a zapadajúceho slnka. Fakt sme sa cítili, ako keby sme žili v pohľadnici. Bolo pre nás fascinujúce, že sa v takej katastrofálnej zime kúpeme vonku. Telo od krku po prsty na nohách ani nevedelo, že je na Islande. Na druhú stranu uši si to príliž neužívali a vlasy pomrzli už do pár minút.
Najdôležitejšou zložkou kvalitného výletu je partia. Tá naša bola fantastická. Jedno veľké auto namiesto dvoch malých, to bola win win voľba. Ušetrili sme dosť veľa penazí a ešte sme aj boli spolu. Atmosféru by som za nič nevymenil. Krásne pohľady, neuveriteľná krajina a nádherné farby na neby sú o ničom, keď sa o ne nemáte s kým podeliť.
