Ľudia si neuvedomujú, že Facebook nie je fotobanka, hovorí fotograf Peter Brichta

Fotografia je druh umenia, ktorý zahŕňa mnoho odlišných žánrov: šport, potréty, reportáž či paparazzi. Peter Brichta si od začiatku svojej kariéry vyskúšal mnoho z nich. V jeho štýle sa tieto skúsenosti výrazne odrážajú. Odlíšil sa od bežných záberov a dnes spolupracuje so svetoznámymi značkami ako Redbull a Fomei.

Od športovca k špičkovej fotografii. Cestou k elite zažil digitálnu revolúciu a prevrat sociálnych sietí. Na poli profesionálnej fotografie sa zmenilo mnoho. Okrem posunu na trhu nám Peter Brichta priblížil aj prácu v bulvári, či problém sociálnych sietí.

Prešli ste si cez mnohé športové disciplíny. Od futbalu cez vodný slalom až k snowboardingu. Ako vám športová mentalita pomáha v práci fotografa?

Tým, že som robil rôzne športy tak viem, čo na záberoch vyzerá dobre a čo nie. Šport mi taktiež pomohol s pracovným nasadením. Som zvyknutý pracovať v rôznych podmienkach. Je jedno či prší alebo je zima, či horúco viem, že musím ísť a odviesť skvelú prácu. Viem si aj upraviť stravu keď viem, že idem fotiť na celý deň bez jedla a toalety. Som na to zo športu zvyknutý.

Vaša minulosť leží vo svete vrcholového športu. Čo vás priviedlo k fotografii?

Od malička som doma kradol foťák. Stále, keď bol po ruke bol som ten, čo ho ovládal. Na osemnástku som si od rodičov popýtal moju prvú zrkadlovku. Netrvalo dlho a zistil som, že ma fotenie baví výrazne viac ako šport.

Ktoré míľniky boli vo vašej kariére zásadné?

Najviac ma ovplyvnila spolupráca s Redbullom. Predtým som pracoval v Novom čase, kde som paparazzoval. Tam som zistil, čo absolútne nechcem robiť. Napriek tomu mi to dalo iný pohľad na fotografiu a rozhľad. Posledný míľnik, z hľadiska môjho pohľadu na fotku, bol workshop Martina Vrabka koncom minulého roku. Ten mi ukázal úplne iný pohľad na fotografiu.

V čom bol jeho pohľad iný?

Fotku som zvykol brať veľmi technicky. Zo športu som bol zvyknutý techniku pilovať. Martin mi ukázal, že technika nie je taká dôležitá, ako pocit, ktorý mám pri fotení a pocit z výslednej fotografie.

Ako začala vaša spolupráca s Redbullom?

Ešte počas mojej éry v Novom čase, ma redakcia vyslala do Mníchova fotiť Redbull Crashed Ice. Stretol som tam dôležitého človeka, ktorý potreboval ad hoc nafotiť akciu. Namiesto výplaty som si od neho vypýtal full access akreditáciu na RedbullUp Stream, ktorý sa konal dva či tri týždne neskôr. Keď som mu potom poslal výsledné fotografie, páčili sa mu natoľko, že si odomňa hneď vypýtal originály, ktoré následne vyšli v Nemecku.

Ako ste sa dostali k paparazzovaniu a aká to bola skúsenosť?

Dlhé roky som mal na Pokeci na starosti párty portál. Jeden z kolegov už vtedy pracoval v Novom Čase a potreboval vypomôcť. Tak som zaňho zaskakoval. Nakoniec som tam vydržal rok a pol. Je to úplne iný typ fotografie. Človek čaká niekedy aj 10 hodín a musí byť celý čas v strehu, keby sa náhodou otvorili tie jedny dvere, na ktoré pozerá a daná osoba vyjde. Celé hodiny sme museli čakať a nemohli sme si doniesť ani knihu, ísť na záchod či zapáliť si. Nesmeli sme sa nechať odhaliť. Bola to zaujímavá práca, ale už to nechcem robiť.

Taká práca je určite plná rôznych príhod a zážitkov. Spomínate si ešte na niektoré?

Zážitkov bolo mnoho. Napríklad kamarát náhodou zbadal nejakú herečku s milencom na pumpe. Tak sme si ich tam na druhý deň vyčíhali. No a na tretí deň sme už išli na istotu. Kolega bol schovaný v detských preliezkach s pevnou štyristovkou a ja som sa skryl so širokým ohniskom a bleskom za kamiónom. Pre istotu. Keby kolega zlyhal, tak by som im to doslova napálil do tváre. Kolegyňa bola pripravená s autom, aby som mohol rýchlo nasadnúť do auta a ujsť hneď, ako naskočí zelená. Po kolegu sme sa vrátili neskôr. Alebo keď bola napríklad Nela Pocisková po plastickej operácii, tak som kempoval v aute pred ich domom. Bolo to v Devínskej Novej Vsi, takmer v dedine. Samozrejme ma hneď odhalili. A tak som si prvý deň pokecal s jej otcom, druhý deň som sa porozprával s Ďurovčíkom, a ten mi na tretí deň doniesol kávu, Redbull a kroasanty s tým, že tam vraj budem ešte dlho.

Je v bulvárnej fotografii priestor na kreativitu?

Ani trochu. Dokonca sme mali príkaz z redakcie, aby sme fotili naschvál trochu rozmazané a zašumené zábery, aby nevyzerali, že sú dohodnuté. Takže sme nasilu hádzali ISO 4000, aj ked bol slnečný deň.

Váš štýl je špecifický tým, že miešate dohromady viac žánrov. Ako sa u vás tento štýl vyvinul?

Prešiel som si od paparazzovania cez rôzne reportáže a športy, štúdiovú fotku. To je moja výhoda a výsledok je tento multi žáner. Snažím sa zábery kombinovať tak, aby boli vo výsledku odlišné od iných fotografov. Pretože šport môže v dnešnej dobe fotiť každý, no výsledkom sú väčšinou bežné fotky. Ja sa snažím. aby mala moja práca nejakú pridanú hodnotu.

Už dlhé roky píšete blogy o svojej práci. Prečo ste s tým začali?

Robím to, pretože keď som začínal, tak články o fotení neexistovali. Na Slovensku vôbec a v zahraničí len málo. Všetko som sa musel naučiť metódou pokus omyl. Proste som sa zavrel v štúdiu s modelkami alebo kamarátmi športovcami, aby som mohol skúšať, čo a ako spraviť. Prešľapy, ktoré som pri tom urobil ma veľa naučili. To je aj dôvod, prečo sa snažím ukázať ľuďom cestu. Aby nemuseli urobiť kroky do strán, ale aby mohli rýchlejšie napredovať.

Svet profesionálnej fotografie je konkurenčné prostredie ako každý trh. Nevytvárate si blogmi len viac konkurencie?

S konkurenciou nemám problém. Ja som za ňu rád. Už teraz mám vychovaný tím asi dvadsiatich fotografov, ktorý ma môžu zastúpiť, keď sám nestíham. Kým oni dosiahnu moju úroveň, aby mi prevzali zákazníkov, tak ja už budem tak vysoko, že o nich nebude mať záujem. A ak by ma náhodou predbehli, tak im zagratulujem.

Pred pár rokmi ste prestali pridávať svoje fotografie na sociálne siete, pretože vám ich ľudia kradli. Na začiatku ste sa snažili nabádať aj ostatných fotografov aby spravili to isté. Nastala vďaka tomu v komunite zmena?

Najväčší problém sociálnych sietí bol, keď nastal ich veľký boom a ľudia si neuvedomili, že Facebook nie je fotobanka. Nevidím dôvod dávať zadarmo niekomu niečo, na čom som pracoval. Najmä, keď to dotyčný ukradne. Keď mi niekto napíše, že ho niektorá z mojich fotiek zaujala a rád by ju použil na nekomerčné účely, tak mu ju s radosťou pošlem v plnom rozlíšení. No rozhodne neuznávam to, že všetci všetko dávame na sociálne siete a ostatní nech si berú, čo sa im žiada. Lebo mňa niečo stoji čas, ktorý foteniu venujem, niečo ma stojí technika a niečo ma stojí aj postprodukcia. Snažím sa fotografom vysvetliť to, že je v poriadku dať ľuďom fotky ale nie bezhlavo.

Ako sa zmenil trh fotografie od začiatku vašej kariéry?

Začal som fotiť ešte v dobe na prelome kinofilmu a digitálu. Odvtedy nastal na trhu obrovský posun. Zmenil ho príchod sociálnych sietí a ich rozšírenie. Dnes je fotografom každý, pretože technika je veľmi dostupná. Pred 11 rokmi, keď som si kupoval Canon 350D, to je amatérska zrkadlovka, zaplatil som zaň štyridsaťpäť tisíc korún. Dnes stojí ekvivalentný fotoaparát päť sto eur.

Aký efekt mali tieto zmeny?

Vzniklo veľké množstvo amatérskych fotografov, ktorý sa namiesto dosiahnutia kvality radšej sústredia na lajky na Facebooku. Namiesto vlastného rozvoja a posunu vpred, sa sústredia na ohlas na internete, ktorý si niekedy dokonca zaplatia. Veľa krát sa stretávam s fotografmi, ktorý sa snažia nafotiť niečo, čo bude mať veľa lajkov. To nevadí, že sú od laikov. A keď poukážem na ich chyby a ako ich zmeniť, tak povedia, že chyby im nevadia lebo dostali lajky. Namiesto toho, aby sa sústredili na kvalitu, tak internet zahlcujú obrovským množstvom priemerného balastu.

Stačí v dnešnej dobe na získanie klientov keď má fotograf veľkú interakciu na internete ? Aj napriek tomu, že kvalita tým trpí?

Stačí, ale len do určitého momentu. Akonáhle sa človek chce dostať do vyššej cenovej kategórie za fotenia, narazí na klientov, ktorí sú náročnejší. Je pravdepodobné, že už spolupracovali s profesionálmi a očakávajú profesionálny prístup a výstup. Ľudia, ktorý fotia len pre internet sa nesústredia na rozvíjanie samých seba a techniky fotenia. Preto, potom dôjdu do štádia, kedy si ich klient síce objedná, ale pokašlú to tak, že skončili.

Ako sa to prejaví v samotnej práci?

Veľa krát sa mi stalo, že som mal nafotiť reklamnú kampaň a mali sme štyri hodiny na nafotenie. No v konečnom dôsledku sa veci poposúvali a na prácu sme mali len tridsať minút. V takýchto prípadoch sa odhalí, kto potrebuje spraviť tisíc záberov, aby našiel jeden použiteľný a kto tridsať.

Bc. Peter Brichta (*1988) študoval na fakulte elektrotechniky a informatiky Slovenskej technickej Univerzity v Bratislave. Spolupracuje so spoločnosťou Redbull, Fomei, ATQ a mnohými ďalšími. Venuje sa nielen fotografovaniu ale aj výučbe prostredníctvom workshopov a svojich blogov. V súčasnosti patrí medzi slovenskú špičku v oblasti športovej fotografie.

Tomáš Hrivňák

Fotograf a redaktor. Baví ho fotografování a poznávání nových věcí.