Vlevo fotografie Martina Hagara za mlada. Za tím snímek pracovníků jejich rodinného podniku.

Po prevzatí moci komunistami v roku 1948 sa mnoho ľudí ocitlo za mrežami. Či už kvôli vysloveniu nesúhlasu s režimom, alebo kvôli iným skutkom, ktoré sa nepáčili vedúcim totalitného režimu. O sporoch s režimom a životnej ceste nám rozprával pamätník Martin Hagara, ktorý skončil za protištátnu činnosť vo väznici Leopoldov.

Nachádzame sa v malej štvorcovej miestnosti, ktorú používa Martin Hagara ako svoju pracovňu. Miestnosť z veľkej časti vypĺňajú police s knihami, pracovný stôl a pohovka, na ktorej sedíme. Martin Hagara je napriek svojmu veku stále veľmi vitálny a dokáže obslúžiť hosťa, ktorý zavíta do jeho domu. V jeho reči sa dá vypozorovať skrytá radosť z toho, že môže povedať ostatným ľuďom svoj životný príbeh.

Počas totalitného režimu sa dostali ľudia do väzenia kvôli rôznym dôvodom, aký bol ten váš?

Keď komunisti prebrali moc v roku 1948, zrušili všetky študentské organizácie vrátane skautingu. Mládež mohla pracovať len v novovzniknutom Zväze socialistickej mládeže. Vtedy som študoval na prievidzskom gymnáziu. My, čo sme boli skauti z prievidzského gymnázia, sme tento zákaz neakceptovali a v činnosti skautingu sme pokračovali ďalej. Napríklad cez prázdniny sme si zorganizovali letné tábory. Posledný tábor sa nám podaril zorganizovať v roku 1950. Ja spolu s ďalšími členmi nováckej skupiny Zlatého Orla sme vytlačili a rozšírili po prievidzskom okrese letáky s textom: ,,Vianočný pozdrav!! Pozdravujeme všetkých Slovákov, ktorí bojujú proti komunistom. Klub justície“. Označenie „Klub justície“ sme použili na zamaskovanie, aby nezistili, že to my sme vytlačili a rozšírili tie letáky. Hneď na druhý deň začali ŠtB-áci pátrať po organizátoroch tejto akcie.  Jeden z členov organizácie bol na smrť vystrašený z príslušníkov Štátnej bezpečnosti. Priznal sa  otcovi, že rozširoval letáky. Otec sa bál, že komunisti odhalia činnosť jeho syna a že dostane dlhoročný trest. Nahlásil tento čin na ŠtB. Hneď nato došlo k zatýkaniu.

Kedy vás zatkli? A koho ešte?

Mňa s otcom zaistili o pol desiatej. Nasadili nám putá a odviedli nás na stanicu. V ten deň zaistili aj ostatných členov nováckej družiny. O štyri dni neskôr potom Jána Manasa, Ľubomíra Lihotského a Mariana Wolleka. Začiatkom januára 1951 zaistili bývalého nováckeho kaplána Michala Pružinu a katechéta prievidzského gymnázia Štefana Sámela, do roku 1948 vedúceho Junáka, ktorým som za mlada miništroval. Počas celého procesu sa snažili dosvedčiť, že práve oni boli naši ideologickí vodcovia.

Ako prebiehalo vyšetrovanie?  ŠtB nie je známa tým, že by sa hrala v väzňami v rukavičkách.

Dva dni po zatknutí sme boli poslaní do väzby. Vyšetrovali nás v Nitre na krajskom veliteľstve  Štátnej bezpečnosti. Obvinili nás za velezradu. Vyšetrovanie trvalo  štyri mesiace. Použili na nás  fyzické násilie, nočné výsluchy, dávali nás do korekcií – tmavých ciel, kde neboli okná, posteľ, dokonca žiadne deky, takže som spával na studenej zemi, kde sme nedostávali dosť jedla ani pitia. Snažili sa zo mňa vytiahnuť priznanie, lenže to sa im nedarilo.  Nakoniec sa im podarilo zlomiť ma, keď bili môjho otca priamo predo mnou a vraveli mi: ,,Budeme ho biť dokedy sa nepriznáš“. Pochopiteľne sme podpísali všetko, čo nám dali. K tomu nám dali po skončení vyšetrovania podpísať prehlásenie, že vyšetrovacie orgány nepoužili násilie a že všetko sme povedali dobrovoľne. To sme odmietli podpísať, začo sme dostali nakladačku.

Ako prebehol súdny proces?

Po podpísaní všetkých potrebných papierov sme boli prenesení do Justičného paláca v Bratislave, kde sme šesť mesiacov čakali na súdne pojednávanie. V auguste Štátna prokurátora vzniesla obvinenie voči mne, Vladimírovi Reiterovi a Antonovi Štangovi, za to, že sme mali v decembri 1950 založiť ilegálnu organizáciu „Klub justície“, ktorej úlohou bolo šírenie protištátnych letákov, vykonávanie rôznych sabotáží, atentátov na popredných verejných činiteľov KSS a oddaných občanov režimu, zhromažďovanie zbraní, pričom v tejto činnosti sme mali zotrvať až do nášho zaistenia dňa 27. decembra 1950.

Aký vám súd vymeral trest?

Proces s nami sa konal 17. až 18. októbra. Ján Manas a Marián Wollek boli oslobodení pre nedostatok dôkazov. Ľubomír Lihotský dostal deväť mesiacov, ktoré si odsedel vo vyšetrovacej väzbe, preto bol tiež prepustený. Mňa odsúdili na dvadsaťštyri mesiacov, Vladimíra Reitera na osemnásť mesiacov a Antona Štangu na dvanásť mesiacov na základe priznaní pri vypočúvaní Štátnou bezpečnosťou.

V ktorom väzení ste boli a ako vyzeral Váš život tam?

Z Bratislavy sme boli premiestnení do Hlohovca, kde bolo nápravné zariadenie pre mladistvých väzňov. Počas pobytu vo väzení v lete v roku 1952 som sa zúčastnil Akcie B. Mňa a vyše dvadsať ďalších väzňov premiestnili do Komárna. Tam sme vyvážali politicky nespoľahlivých ľudí z Komárna, ktorých rodinné domy zaberali komunistickí funkcionári. Hlboko v pamäti mi utkvel jeden prípad. Prišli sme do rodinného domu, ktorý obývala vdova s tromi malými deťmi. Tá sa postavila do dverí so sekerou ruke. Deti sa jej držali za sukňu a plakali. Žena povedala: ,,Kto prvý príde do domu, toho zabijem“. Dozorcovia a aj ZNB-áci nás nútili ju vysťahovať, no my sme to odmietli. Táto pani bola jediná z Komárna, ktorú nevysťahovali.

Stretli ste tam nejaké,  dnes už historické osobnosti?

Po skončení Akcie B, keďže som mal osemnásť rokov, som bol premiestnený do Leopoldova, kde som býval v jednej cele s ministrom hospodárstva z dôb Slovenského štátu Gejzom  Medrickým. Vravel mi o ekonomickom fungovaní Slovenského štátu. Istý čas som  vo väzení pracoval vo väzenskej tlačiarni v Leopoldove spolu s Ladislavom Pittnerom, ktorý bol trikrát minister vnútra po nežnej revolúcií. On robil sadzača a ja som to tlačil na strojoch. Tlačili sme väčšinou firemné obálky a rôzne tlačivá. Dokonca sme raz tlačili nejaký materiál na krajskú konferenciu KSS. Korektúru týchto tlačovín nikto nerobil, takže sme mnohé texty pomenili. Na konferencii na to prišli a bolo veľmi zle. Dostali sme za to korekciu na dva týždne, počas ktorých sme dostávali len polovičnú dávku jedla a už sme nemohli pracovať v tlačiarni.

Ako by ste zhodnotili svoj život vo väzení? Čo vám pobyt vo väzení dal?

Len čo som sa vrátil domov, vyskytli sa u mňa zdravotné problémy. Po všetkých tých vyčerpávajúcich mesiacoch strávených v krutých podmienkach som dostal žalúdočné vredy. Toto ochorenie postupne prerástlo až do rakoviny žalúdka. Musel som podstúpiť riskantnú operáciu, ktorá nakoniec dopadla úspešne. Možno to vyznie paradoxne, ale v určitom kontexte bolo väzenie v Leopoldove dobré.  Čo môže byť lepšie pre mladého zvedavého študenta septimy, keď má možnosť stretnúť s  osobnosťami?

Mohli by ste porovnať život vo vyšetrovacej cele a vo väzení?

Najhoršie bolo počas vyšetrovacej väzby, pretože vyšetrovanie prebiehalo od ôsmej ráno do šiestej večer. Vyšetrujúci sa striedali po piatich hodinách, menili sa na obed a mňa vtedy nepustili k jedeniu, takže obed som mal zároveň s večerou.  Samozrejme všetko bolo studené a bol som o hlade počas celého dňa. Stávalo sa, že som niekedy aj celých dvadsaťštyri hodín nejedol. To bola súčasť nátlaku. Aj tak bola strava počas vyšetrovania veľmi slabá a striedala sa fazuľa, šošovica a hrach. Po odsúdení v normálnom väzení bola strava podstatne lepšia, ale aj tak počas celého pobytu vo väzení som vlastne nebol ani raz nasýtený. Veľká výhoda vo výkone trestu oproti vyšetrovacej cele  bola v tom, že na cele sme boli zavretí len od večierky do budíka. Kým vo vyšetrovacej cele som bol sám, alebo sme boli maximálne dvaja a celý čas sme boli zavretí v cele. Pretože sme boli obvinení z velezrady, tak hodinovú vychádzku sme dostali len na  povolenie Štátnej bezpečnosti. Vo výkone trestu sme sa mohli voľne pohybovať v areáli väznice. Mohli sme sa stretávať a vymieňať si názory. Dokonca sme sa učili cudzie jazyky od ľudí, ktorí tam boli.

Bol rozdiel aj v prístupe dozorcov?

Dozorcovia vo vyšetrovacej väzbe boli vcelku slušní. Slúžili ešte za prvej republiky a Slovenského štátu.  Avšak v normálnom väzení bolo veľmi veľa mladých dozorcov, fanatikov režimu, ktorí vyhlásili, že politickí väzni sú horší ako vrahovia. Vraveli to s odôvodnením, že vrahovia zabili jedného, ale politickí väzni chceli zničiť celú robotnícku triedu.

Foto: Archiv Martina Hagary

Aký bol Váš život po oslobodení? Čo všetko ste robili?

Po oslobodení som mal problém dostať prácu.  Musel som sa hlásiť na úrade práce. Potom som sa v rámci organizovaného náboru chcel zamestnať v Jáchymove, kde pracovali moji priatelia. ŠtB-áci mi to nedovolil pretože mali strach, že sa pokúsim ujsť do zahraničia. Nakoniec som sa zamestnal v Martine v Stalinových závodoch. Referentke som sa totiž nezmienil, že som bol vo väzení. V továrni som zváral tanky T-34. Keď sa v práci dozvedeli o mojej väzenskej minulosti, dostal som hodinovú výpoveď a musel som z Martina odísť.

Kde ste potom pracovali?

Vrátil som sa do rodného mesta a zamestnal  som sa v Nováckych uhoľných baniach, kde som pracoval šesť rokov v podzemí. Z baní som prestúpil do podniku Banské stavby Prievidza, kde som pracoval v rôznych profesiách. Odtiaľ som išiel pracovať do Modřinských strojíren Praha, ktoré robili potrubárske práce v nováckych závodoch.

Zasiahla vás výrazne normalizácia?

V priebehu normalizácie som bol postihovaný mocou, pretože som otvorene vystupoval proti sovietskej okupácii. V roku 1971 ma navštívili dvaja muži, ktorí mi sľubovali, že ak podpíšem spoluprácu so Štátnou bezpečnosťou, budem sa môcť bez problémov zamestnať alebo vyštudovať každú vysokú školu. Spoluprácu s nimi som odmietol. Kvôli tomuto som nesmel pracovať v žiadnom podniku, ktorý mal materský závod v prievidzskom okrese. Dozvedel som sa, že ostravský závod Teplotechna plánuje stavať v Novákoch tristometrový komín. Od začiatku až do konca stavby som pracoval v tomto podniku. S tak rôznorodým osadenstvom, ako pracovalo na výstavbe komína, som sa ešte nikdy nestretol. Pracovali tam bývalí príslušníci Wehrmachtu Waffen SS (pozn. pôvodom sudetskí Nemci, ktorí boli braní do Wehrmachtu), kňazi, právnici, stredoškolskí učitelia, proste ľudia postihnutí normalizáciou.

Do väzenia ste sa dostali ako mladiství a teda ste nemali dokončenú strednú školu.

Ešte keď som pracoval v Martine v roku 1955 som začal študovať na večernej strojníckej priemyslovke. Neskôr som študoval na Priemyselnej škole v Partizánskom. Štúdium som ukončil maturitou v roku 1960. Po dosadení Alexandra Dubčeka sa spoločenská situácia uvoľnila. Podal som si žiadosť na Vysokú školu strojnícku v Trnave, ale nebol som prijatý. V roku 1967 sa mi podarilo dostať sa na Slovenskú vysokú školu technickú v Bratislave na diaľkové štúdium. To štúdium trvalo päť rokov a v roku 1971 som ukončil odovzdaním diplomovky. Nebol som však pripustený k obhajobe a štátniciam kvôli odmietnutiu spolupráce s ŠtB. Skončiť sa mi podarilo až v roku 1990, keď ma pripustili k štátniciam.

Čo ste robili vo voľnom čase počas tohto obdobia?

Štyridsať rokov som bol v amatérskom divadelnom súbore. Okresný výbor strany zakázal vedeniu súboru, aby ma nasadzovali do úlohy komunistov. Hrával som záporné postavy, väčšinou príslušníkov SS, čo mi prenáramne vyhovovalo, lebo som mohol pred ľuďmi beztrestne nadávať na komunistov. Mal som radosť, že aspoň v tomto mi spríjemnili život.

Váš otec bol veľkovýrobca obuvi. Ako postihol komunistický režim jeho?

Otec zamestnával okolo šesťdesiat zamestnancov a obuv vyrábal od roku 1940 do 1949. Jedného dňa otec prišiel do dielne ešte pred začiatkom pracovného času, aby všetko pootváral. Pri dielni ho čakalo niekoľko pánov a povedali mu, aby odovzdal všetky kľúče a išiel domov. Viac ho do dielne nepustili. Všetko čo bolo v dielňach: hotové výrobky, polotovary, stroje materiál, mu zobrali. Pracoval v bani až do odchodu do dôchodku. Inú prácu ako bývalý kapitalista nezohnal. Všetko, čo svojou prácou zozbieral počas života mu zobrali komunisti.

Čomu ste sa venovali po nežnej revolúcii?

Po revolúcií som sa angažoval v Konfederácií politických väzňov a v súčasnosti som predsedom regionálnej organizácie Politickí väzni – Zväz komunistického odboja. Chodím po školách a robím prednášky pre žiakov na tému zločiny komunizmu.

Ing. Martin  Hagara (*1934) prežil detstvo v Novákoch s rodičmi a  štyrmi súrodencami. Venoval sa skautingu.  Dostal sa do väzenia kvôli tomu, že so svojimi kamarátmi vyvesoval plagáty proti komunistickému režimu. Vo väzení strávil dva roky a po ňom mal problémy s dokončením vzdelania a získaním práce. Po revolúcií sa angažoval v Konfederácií politických väzňov a v súčasnosti chodí po školách a prednáša o zločinoch komunizmu.