Sprístupnenie je pre jaskyne nešťastie. Kto ich chce vidieť, mal by sa stať jaskyniarom, hovorí speleológ Ľubomír Očkaik
Dobšinská ľadová jaskyňa patrí medzi unikáty vo svojej kategórii. Po tisíce rokov sa tu držia desaťtisíce metrov kubických ľadu. A aj v dnešnej dobe, kedy teploty stúpajú a iné ľadové jaskyne zanikajú, táto Dobšinská si drží titul ľadovej kráľovnej.
Jaskyniarstvo je oblasť záujmu, o ktorého výsledkoch sa dozvedáme len málokedy. Ako sa jaskyne vlastne hľadajú? Majú speleológovia k dispozícii technológie, ktoré im uľahčujú prácu? O jaskyniarskych výpravách na Balkán, ale aj o tom, prečo je v Dobšinskej jaskyni zima, a prečo sa v nej už nekorčuľuje sme sa rozprávali so správcom Dobšinskej ľadovej jaskyne, Ľubomírom Očkaikom.
Je ľadová jaskyňa nezvyčajný jaskyniarsky jav?
Zaľadnenie v jaskyni je prirodzený, ale výnimočný jav. Na Slovensku bolo istého času 63 jaskýň, v ktorých bol väčšinu roka ľad.V celom svete sú takéto jaskyne časté. Napríklad na Islande sú jaskyne v ľade. Teplá rieka tečie cez ľadovec a vytvára jaskyňu. Lenže tam to je úplne samozrejmé. Dobšinská ľadová jaskyňa, je jedna z tých pár vo svete,o ktorých sa dá povedať, že je to ľadová jaskyňa so všetkým, čo k tomu patrí.
Čím je teda Dobšinská ľadová jaskyňa unikátna?
Ide o veľký objem ľadu. Nie je to, ako keď prídete do niektorých jaskýň a nájdete tam dva fúriky ľadu. Pravé ľadové jaskyne musia mať obrovskú zotrvačnosť, aby v nich bolo čo vidieť celý rok. Naša jaskyňa, je oproti tým v alpách, hlboko pod snežnou čiarou. V Alpách sa vyskytujú jaskyne pod ľadovcami. Tie sú dynamické, to znamená, že vonku je ľadovec a studený vzduch vtečie do jaskyne, pretečie ňou a spôsobí zaľadnenie. Tam je to však iné, pretože chlad je uložený v ľadovci a je tam prirodzene nízka priemerná teplota na povrchu. Sú jaskyne v ktorých ľad vzniká zfirnovatením snehu. Takéto jaskyne sú napríklad na Balkáne. Sneh tam nafúkalo, a ten zľadovatel. Studený vzduch v nich nemá kadiaľ pokračovať dole do jaskyne, preto je vytlačený von a nízka teplota v jaskyni ostáva .Tu máme ľad ako v alpách, ale prostredie ako na planinách na Balkáne. Spôsobom vzniku ľadu je naša jaskyňa unikátna.Tiež je tu obrovský objem ľadu v nízkej nadmorskej výške. To je tá rarita.
Ako to že sa tu ľad udrží?
V Alpách je ľadová jaskyňa, lebo tam je zima. Lenže tu je teplo. Vonkajší vzduch má v zime napríklad mínus dvadsať stupňov, a ten vnútorný mínus dva. To je relatívne teplo oproti vonkajšku. V normálnych jaskyniach prúdi vzduch ďalej do jaskyne. Táto jaskyňa je však zavalená a vzduch nemá kde ďalej klesať. Teplý vzduch sa preto vytlačí von z jaskyne lebo je ľahší. A dole, ako voda natečie studený vzduch. Ten akumuluje chlad, alebo záporné teplo. V lete je ale vonku tridsať stupňov a dnu nula. Vzduch je transportné médium, ktoré prináša chlad a odnáša teplo. Zohriať vzduch nie je taký problém, ako zahriať alebo zamraziť ten istý objem vody. Na roztopenie kilogramu ľadu s teplotou nula stupňov,na vodu rovnakej teploty, treba toľko energie, ako na zahriatie litra vody z nula na osemdesiat stupňov. Teplota sa drží v jaskyni vďaka ľadu. Ten akumuluje teplo. Ľad odoberá vzduchu teplo a určitá časť ľadu sa odtopí. Dôležitý je veľký objem ľadu, ktorý je schopný akumulovať veľké množstvo tepla.
Okrem verejne prístupných častí má Dobšinská jaskyňa aj nesprístupnené. Ktorá časť jaskyne sa vám páči najviac?
Áno jaskyňa má aj kvapľové časti, sú to dva vzdušné systémy. Dobšinská ľadová jaskyňa sa v podzemí pripája na okrajový systém Stratenskej jaskyne. Tam je prúdenie, ktoré je ako v normálnej jaskyni. To spôsobuje topenie ľadu. Na pár metroch sa tam stráca ľad. Keby tam nebolo prepadlisko, závalom ktorého vzduch vychádza na povrch, musel by prúdiť cez celú jaskyňu a nebola by ľadová. Hodnota tých kvapľových časti je veľká. Sintrová výzdoba je tam aj mohutná ale tá ľadová, je tak unikátna, že je to neporovnateľné.
Mnoho kilometrov Stratenskej jaskyne je stále ešte neprebádaných. Pracuje sa na tom?
Je to práca dobrovoľných jaskyniarov zo Spišskej Novej Vsi. Pri takom náročnom dlhodobom výskume je tieto činnosti potrebné odborne aj organizačne zabezpečiť. Žiaľ, minulého roku sa jeden z dvojice garantov výskumu nenávratne stratil. Ten druhý je už tiež starší, preto je to na mladších generáciách, aby pokračovali v objavoch. Pri hľadaní to nie je tak, že presne vieme kade ísť. Je to o systémovej práci. Jeden človek príde na koniec jaskyne a nevie, kde pokračovať. Príde niekto iný a dostane nápad, kde by sa dalo ísť. Treba to skúšať, je to práca generácií.
Existujú technológie ktorými si môžete pomáhať?
Sú rôzne geofyzikálne metódy, ale k tým technológiám sa bežný človek ťažko dostane. Myslím si že jaskyniarstvo je o nadšení a intuícii. Hľadali sme napríklad, kde sa topí sneh, výduchy teplého vzduchu z podzemia, a podobne. Musí tam byť hlavne chuť hľadať.
Vaše najobľúbenejšie jaskyne sú na Jakupici v Macedónsku. Čo vás na balkánskych jaskyniach láka?
To nie je o jaskyniach. Jaskyne sú všetky rovnaké: nepríjemné, studené, mokré, je tam zima a tma. Ide aj o to prostredie, sú v horách. Na Balkáne je pridaná hodnota v podobe skvelých ľudí. Majú to tam aj menej prebádané. Tie jaskyne sú výsledkom dobrého miesta. Najmä tam ide o priateľstvá, ľudia sú úprimní, čo sa už dnes vidí zriedka. Skôr cestujeme za ľuďmi aj za jaskyňami. Jaskyne sú všade ale nie všade sú úžasní ľudia. Bez toho sa to ani nedá robiť.
Ako sa hľadajú jaskyne?
Najprv je to o geológii. Zaujímajú nás krasovatejúce horniny, kde je možné aby sa kras vyvinul. Žulové hory sú pre nás nezaujímavé, dolomity tiež nie sú to pravé orechové. Keď máte dobrý vápenec tak tam je potenciál. Všetko ale ide z prvotného záujmu chcieť ísť do jaskyne. Napríklad na Jakupici sme už končili bez výrazných objavov. Mali sme však ešte túžbu vyskúšať jedno miesto. Bola to posledná bodka na mape. Do cesty sa nám postavila hmla a nikde sme nič nevideli. Po kilometroch chodenia sme zistili,že sme naspäť pri rovnakej tabuľke ako sme začali. Už sme to vzdávali. Po ceste preč sa roztiahlo tak som povedal ostatným, zredukujme partiu a vráťme sa. Zobrali sme jedno lano a to málo jedla, čo sme mali a v trojici sme sa išli pozrieť naspäť. Nedalo mi to totiž pokoja. Prišli sme na miesto a nakoniec spravili objav. Dnes je to najhlbšia jaskyňa v Macedónsku. Podobne, sme ešte počas vojny v Juhoslávii objavili aj najväčšiu jaskyňu v Kosove. Vtedy šlo o obyčajný zápal pre objavy.
Čo sa robí priamo na mieste?
Najprv nájdeme miesto, kde sa zložíme. Predom si prečítame literatúru. Väčšinou už človek ide s nejakými skúsenosťami. Na planine sa urobí povrchovka, teda piati, šiesti ľudia sa tárajú po lúke. Nájdete nejakú dieru, pozriete sa do nej, hodíte kameň a zapíšete si, čo ste pozorovali. Preskúmate napríklad 300 dier a z tých jedna pustí. Praxou získate prehľad, čo by mohlo byť zaujímavé.
Je vám ľúto, niektorých nesprístupnených jaskýň na Slovensku, že sú schované pred očami verejnosti?
Nie. Ak ich chcete vidieť, tak sa treba stať jaskyniarom. Na to, aby bola jaskyňa sprístupnená musí byť splnených viac aspektov. Robí sa to kvôli tomu, aby to bolo komerčne zaujímavé. Väčšinou máte región, v ktorom sú potenciálni návštevníci, ktorým treba niečo ukázať. Jaskyňa musí byť poruke. Tým že sprístupníte jaskyňu, vybudujete chodník a osvetlenie jej aj mnoho zoberiete. Inak vyzerá jaskyňa s čelovkou a inak „na ťažko sprístupnená“. Je to pre jaskyňu nešťastie keď sa sprístupní.
Do štyridsiatych rokov minulého storočia sa v Dobšinskej ľadovej jaskyni organizovalo verejné korčuľovanie, prečo sa to už teraz nerobí?
Jaskyňa bola objavená v roku 1870. Vtedy tu bolo 300 návštevníkov za rok. Vtedy to bolo možné. V období pred a po druhej svetovej vojne sa vybudovala infraštruktúra a ľudia začali cestovať. V súčasnosti tu máme aj dva a pol tisíc návštevníkov za deň. Bolo by to nezvládnuteľné a dôsledky neúnosné. Naviac, v lete je ľad mäkký a jeho kvalita by zrejme nikoho neohúrila.
Čo je pre túto jaskyňu nebezpečné?
Táto jaskyňa je veľmi krehká. V kvapľových jaskyniach je bežná obeť za objavenie jaskyne vylámanie niektorých kvapľov. Ale v tejto jaskyni je kritická zmena prostredia. Ak by ste tu zasiahli do prostredia na zlom mieste, mohli by sme prísť o ľad.
Ing. Ľubomír Očkaik (*1964) vyštudoval odbor prístrojová a automatizačná technika na strojníckej fakulte Technickej univerzity v Košiciach. Od roku 1982 sa zaoberá jaskyniarstvom. Od prvého novembra 1988 pracuje ako správca Dobšinskej Ľadovej jaskyne. Medzi jeho zásluhy patria objavy významných jaskýň v Macedónsku či Kosove.
