Blog: Letel som British a stratil sa ako Chinese
Je známe, že Island ponúka mnoho fotogenických výhľadov. Aj preto, som sa rozhodol stráviť, ako študent jeden semester na miestnej univerzite. Ako fotograf, som sa tu, pochopiteľne, veľmi tešil. To ako sa mi samotná cesta skomplikovala, sa dozviete v prvej časti, zo série blogov, ktoré budem postupne vydávať.
Moja exkurzia medzinárodných letísk započala štvrtkovým ránom, teda vlastne nocou. O druhej ráno, keď som sa s vedomím ťažkého dňa (s dôrazom na slovo deň), ale plný nádeje vypotácal z postele do auta. Letel som z majestátnej Budapešti do upršaného Londýna, a keby som mal štastie, letel by som aj ďalej… lenže skutok sa nestal.
Po bezpečnostnej kontrole, na ktorej mi už tradične prešacovali celú fototašku som sa v maďarskej metropole dopracoval až k letúňu . Spokojne som sa usadil, privrel oči a čakal, kedy mi odlet roztrhá bubienky ako kus papiera (pozn. aut. Tiež už tradične). Po krátkom šlofíku som si všimol, že slnko vonku už vychádza, teda, že je už vlastne celkom vysoko… So zvýšeným krvným tlakom som sa pozrel na hodinky. Mali sme takmer o hodinu oneskorený odlet. Vzhľadom na to, že som mal pôvodne v Londýne na letisku Heathrow na prestup hodinu a pol, do mňa vošiel patričný stres. Čerešničkou na torte bolo, že som musel dokonca meniť aj terminál.
Z lietadla som vybehol ako Usain Bolt na steroidoch. Prekľučkoval som medzi všetkým ľuďmi, jak Zuzulová v najlepších rokoch a dobehol k shuttle busu. Po nástupe mi rozjarený hlas oznámil, že cesta bude trvať takmer desať minút. Tým vo mne ostal plamienok nádeje, že stihnem prestup tak malý, že ho bolo možné pozorovať iba elektrónovým mikroskopom. Aj tak som sa však z autobusu rozbehol priamo ku gateu. Bolo však príliš neskoro.
Vystál som si radu k help desku. Pri ňom na mňa čakala hrozná správa, ďalší let do Reykjavíku odlieta až o pol deviatej večer, pričom aktuálny čas bol okolo dvanástej. Od British Airways som dostal dve poukážky v celkovej nominálnej hodnote 20 libier. Pochopiteľne to nebolo na kaviarňové slávnosti ani pub crowl, napriek tomu, že by som ho potreboval. Neostávalo mi nič iné, než v samoobsluhe nakúpiť nejaké jedlo a redukciu na anglickú zásuvku, a čakať, a čakať a ešte čakať. Bohatý program.
V korábe, smerujúcom do hlavného mesta Islandu, na mňa čakalo prekvapenie. Vlastne dve! Prvé, že bolo pozitívne a druhé, že som dostal grátis sedadlo v business triede. Vyvalil som svoje nevládne telo do sedačky, ktorá bola takmer ako posteľ a s pocitom aristokracie som do pár minút zaspal. Zobudil som sa o dve hodiny, keď lietadlo začalo klesať a moje uši zase trpeli.
Po prílete do Reykjavíku (letisko Keflavik) som tak trochu očakávane zistil, že moja batožina nedorazila. Napriek tomu, že som urobil všetko preto, aby sa tak nestalo a bolo mi v Londýne sľúbené, že príde. Po vyplnení reklamácie som nasadol na autobus do centra Reykjavíku. Boli dve hodiny ráno, a tak som šiel do hostela, pospať si aspoň na pár hodín. Lietadlo do mojej finálnej destinácie, Akureyri, štartovalo o siedmej. Napriek viacerým budíkom, ktoré som si nastavil, som po dvoch dňoch, kedy som nespal dokopy viac ako dve hodiny, tieto budíky prespal. Doteraz neviem, či vôbec zvonili.
Po precitnutí, že som môj let prespal, ma prepadla hrôza. Zavolal som si taxík a na letisku som zistil, že onedlho letí ďalšie lietadlo. Musel som si teda kúpiť novú letenku, čo ma pochopiteľne dosť bolelo. Moja strasť bola však mierne vykompenzovaná nádherným východom slnka. Z lietadla som pozoroval snáď všetky farby, ktoré existujú. Na Islande je v tomto ročnom období krásne, že slnko vychádza krátko pred obedom a svoju nádheru predvádza aj niekoľko hodín.
Vyčerpaný, bez všetkého oblečenia, som v hostely, ktorý je mi teraz novým domovom, konečne zaspal. Uvidíme, čo prinesú nasledujúce dni.
