V Teheráne nám ukradli auto, je to náš najlepší zážitok, hovorí cestovateľ Marián Grofčík

Pred piatimi rokmi sa z humoru pri pive vykľulo päť výprav naprieč kontinentmi. Dvaja kamaráti Matej „Fabo“ Fabšík a Marián „Junior“ Grofčík na staručkom žiguli precestovali najprv Ukrajinu a Balkán, no neskôr s Ladou zdolali aj Himaláje.

Na cestách svetom sa okrem technických porúch museli vyrovnávať napríklad aj s krádežou. O tom aké je to cestovať „na žobráka“ a koľko Lád už dvojica vystriedala sme sa v rozhovore opýtali Mariána Grofčíka.

Čo bolo skôr? Nápad cestovať v starom aute alebo ste mali Ladu už predtým?

Na začiatku sme s kamošmi cestovali po Európe na obyčajnom aute. Po asi troch letách, kedy sme cestovali, sme chceli vyraziť na východ. Na Ukrajinu alebo na Balkán. A keďže moderné auto bolo drahé na prenájom, tak sme si museli zabezpečiť nejaké lacnejšie. Raz sme sa opili a povedali sme si, že si kúpime staré auto, aby to bola sranda. Najprv sme si chceli kúpiť Škodu 1203 ale zistili sme, že to je strašné auto. Tak nakoniec niekto predával Ladu za asi stopäťdesiat eur, a my sme si ju kúpili. Dva dni na to sme v nej vyrazili na Ukrajinu.

Vedel niekto z vás pred cestou niečo o tom, ako Ladu opraviť?

Nie, ani doteraz to veľmi nevieme. Za tie roky sme sa akurát naučili vymeniť koleso. To auto je hrozne mechanické a jednoduché. Keď sa na nej niečo pokazí, tak sa na to dá prísť sedliackym rozumom. Netreba tam robiť žiaden čip tuning, lebo v prvom rade to auto nemá žiaden čip. Jednoducho keď vám z auta odpadne výfuk, tak vidíte, že odpadol.

Za tie roky ste vystriedali už osem Lád. Aké boli ich osudy?

Na tej pôvodnej Lade sme išli na dve výpravy. Na Balkán, ktorú auto prežilo úplne v pohode, a potom do Iránu. Tam nám to auto ukradli a policajti ho následne aj našli. Dokonca sme sa na ňom vrátili domov. Toto auto sme si nechali až dodnes. Je to vlastne jediná Lada, ktorá sa zachovala.

Potom sme išli na výpravu do Afriky, kde sme už vedeli, že tam auto chceme nechať, tak sme ho predali v Libérii. Podobne to bolo aj s výpravou do Mongolska. Tam sme tiež plánovali auto nechať v Ulanbátare. Nakoniec sme tam našli nejakých bláznov, ktorí nám išli naproti a chceli ho doviezť domov. Ale potom už bola tá Lada tak nepoužiteľná, že musela ísť do šrotu.

Ďalej sme mali Ladu, s ktorou sme chodili na preteky rally. Dokonca sme s ňou vyhrali kategóriu 4×2, pretože sme v nej boli jediní. Vozidlo sme pri pretekoch zlomili.

Následne tu bola výprava do Ázie, kde sme išli dva mesiace na dvoch autách a nakoniec nám tie autá v Thajsku zabavili, takže sme ich tam nechali na parkovisku.

No a nakoniec tento rok sme si kúpili jedno auto v Indii. Bola to indická Lada, ktorú sme zohnali cez internet, a zaplatili sme za ňu plnú sumu vopred a dúfali sme, že tam bude keď prídeme. Bola. Teraz sme ju po dokončení trasy vrátili pôvodnému majiteľovi a ten sa ju chystá predať ďalej.

Foto: Lada Svetom

Ako ste dokázali prísť o auto v Teheráne?

To je asi najlepšia príhoda zo všetkých. My sme išli do Iránu a mali sme vybavené víza na nejakých sedem dní. Lenže keď sme boli uprostred krajiny, tak sme zistili, že sme sa obabrali, a že nám tie víza už o dva dni končia. Museli sme rýchlo dôjsť do Teheránu, aby sme si ich predĺžili. Keď sme prišli na cudzineckú políciu, tak nás niekto začal sledovať. O tom sme my nevedeli. Mali sme v aute zrkadlovky, laptopy, boli sme obťažkaní technikou. Ešte sme sa nevedeli správať obozretne.

Úradníci nás poslali do banky zaplatiť za víza. Bola to jediná banka v Teheráne, kde môžu turisti platiť za víza takže bolo jasné, že tam budeme musieť ísť. Tam nás ešte stále niekto sledoval. Odtiaľ sme museli ísť na ambasádu Turkmenistanu. Po ceste na tú ambasádu nás začalo intenzívne naháňať cudzie auto.

Nebolo vám to podozrivé?

Keď to teraz hovorím spätne, tak je to také strašne jednoznačné, o čo išlo. Ale tam bolo normálne, že nás niekto len tak zastavil, len preto, aby nám napríklad dal koláče. V týchto zapadnutých krajinách je to bežné, hlavne keď máte zaujímavé auto. Náš level ostražitosti bol kvôli tomu strašne nízko.

Lenže napokon nám tí ľudia zablokovali auto a chceli sa s nami fotiť. Keď sme nastupovali naspäť do auta, tak si za volant sadol jeden z nich namiesto mňa. To mi prišlo už dosť divné, ale netušil som, že nám kradnú auto. Potom naštartoval, vytiahol nôž a začal s ním šermovať v aute, spolucestujúceho Tomáša dokonca zľahka porezal. To dodalo situácii dosť veľkú vážnosť.

Snažili ste sa ich nejak zastaviť?

S Fabom sme sa snažili zadržať dvere aby to auto zdochlo, čo sa nám nepodarilo. Ale nakoniec sme aj radi že nezdochlo, vzhľadom na to, že tam boli štyria Iránci z toho jeden s nožom. Keby sa nám to stalo znova, tak by sme im to auto asi zase nechali, no bolo to veľmi smutné.

Ako ste krádež riešili? Ostali vám vôbec nejaké veci?

Pri sebe sme mali len pasy a peniaze, takže sme išli na slovenskú ambasádu. Tam sme štyri dni čakali a chlastali a nakoniec nám policajti zavolali, že našli naše auto. Bolo úplne prázdne, no dalo sa na ňom pokračovať.  Avšak ukradli nám úplne všetko, aj baterku či žiarovky zo svetiel. Tak sme kúpili nové žiarovky aj batériu a mohli sme ísť. Na slovenskej ambasáde nám ešte chlapíci z Čiech podarovali aj rezervu, ktorá síce nepasovala ale aspoň sme ju mali. Úradníci nás pred odchodom presviedčali aby sme išli domov, ale my sme museli ísť ďalej, a tak sme sadli do auta a odišli do Turkmenistanu. Tam sme došli ešte v ten večer, to znamená najazdených asi 1200 kilometrov, len preto aby sme už boli preč s Iránu.

Našli ste vo vašom nešťastí nejaké ponaučenie?

Naučili sme sa vďaka tomu cestovať takzvane na žobráka, lebo sme nemali nič so sebou, proste všetko nám ukradli. Jednoducho to auto sa nesmelo pokaziť, lebo sme nemali žiadne náradie a podobne. Bolo to strašne nezodpovedné, ale bolo to hrozne super. Skrátka sme nemali nič so sebou takže nám ani nemohli nič ukradnúť, auto sme nechávali odomknuté. To bolo úplne perfektné cestovanie.

Čo to teda znamená cestovať na žobráka, ako ste sa vyrovnali s tým, že ste nič nemali?

Kúpili sme si nejaké polyesterové deky a ukradli sme si kartóny, také tie bezdomovecké a išli sme. Mali sme len jeden mobil, ktorý nefungoval a papierovú mapu, žiadnu navigáciu. Mali sme akurát peniaze na jedlo. Keď sme niekde spali, tak sme si na zemi rozložili kartóny a spali sme pod dekou. Nemali sme sa do čoho prezliecť, tak sme sa neprezliekali. Keď nás niekto stretol tak si zrejme myslel, že sme bezďáci, lebo smrdeli sme dosť. V Rusku, keď už bola zima, tak sme stále museli nájsť miesto kde bola slama, aby sme sa mohli prikryť. Jednoducho sme nič so sebou nemali a ani nám nič nechýbalo.

Kde zvyknete takto na ceste spať? Zrejme nie je úplne legálne hocikde zastaviť a zložiť sa.

To je tak. Nie všade je to legálne, ale všade to môžete spraviť. Kempovanie ako také je nelegálne asi len v zopár európskych krajinách, kde to niekto rieši lebo je degeš. Ale inak v krajinách tretieho sveta je to úplne jedno. Iba raz sa nám stalo, v Španielsku, že nás prišli policajti vyhodiť, lebo sme založili oheň v národnom parku. Ale dohodli sme sa s nimi, že zahasíme oheň a môžeme tam ostať spať. Keď videli naše auto, tak sa s nami ani nenaťahovali a odišli.

Takže deväťdesiat percent času, keď neprší tak spíme vonku vedľa auta, iba tak v spacáku alebo pod dekou. Ale v Indii keď pršalo, tak sme veľa času trávili aj po rôznych lacných ubytovniach. Totiž keď veľmi prší, tak my na to nie sme pripravení lebo máme väčšinou deravé stany. Väčšinu vybavenia máme celkovo len tak naoko. Nemáme napríklad ani varič. Takže vždy varíme na ohni.

Nemáte problém  stým že by ste sa v aute hádali v krízových situáciách? Ako predchádzate ponorkovej chorobe?

My to máme skôr tak, že ponorka je vtedy keď je nuda. My s Fabom sme už dlho kamoši, takže nemáme hranicu, kedy by sme zapínali ponorku. Nadávame si na ceste a aj sa pohádame, ale trvá to asi dvanásť sekúnd, a potom už dokážeme piť pivo. Takže sme kamoši proste na inom leveli a s ostatnými k tomu tiež nedošlo, nikdy sme neboli dosť dlho na ceste aby sme boli v ponorke a keď je krízová situácia tak prepíname do módu „poďme to riešiť“.

Kritická bola iba cesta minulý rok, keď sme išli šiesti, dvoma autami, dva mesiace. To bolo jednoducho dané tým počtom ľudí. Pretože keď má cesta nejaký cieľ, u nás to bolo napísať knihu a natočiť film, tak je to extrémne namáhavé. Jednoducho do noci sme písali denníky a dotáčali zábery. Niekedy sme spali len tri hodiny, ale nikdy sme sa nehádali. Je to možno tým, že sme chalani a povieme si to do očí.

Marián Grofčík (*1989) študoval na Masarykovej univerzite v Brne odbor Financie. Po škole sa odsťahoval do Prahy, kde pracuje v oblasti IT poradenstva. O svojich cestách napísal knihy Lada Svetom – Na Žiguli cez Himaláje a Lada Svetom – Z Horného Vadičova do Libérie. 

Tomáš Hrivňák

Fotograf a redaktor. Baví ho fotografování a poznávání nových věcí.