Blog: Polárna žiara, šofér autobusu a veľa odpadkov
Nastal čas na výlet. Po ťažkom týždni sme pozbierali ľudí, sily a nejaké peniaze na požičanie auta. Po analýze pomerov cien a kvality jednotlivých vozidiel a kombinácií vozidiel sme zase raz skončili pri mini buse. Tentokrát dokonca väčšom ako naposledy. Šoféroval som ho ja.
Našou prvou zastávkou bol univerzitný campus. Nie preto, že by sme ho chceli vidieť po päťstotisícikrát, ale aby sme vyzdvihli nášho vyučujúceho. Tento pán učí na mojej aj Jirkovej domovskej fakulte a zhodou okolností nás učí aj tu, na Islande. Sám však nemá vodičák, a tak sme ho pozvali na výlet s nami.
S plným mini busom, ako šofér školského autobusu, som vyrazil vpred. Náš výlet sme nazvali Trip of The Green Circle (Výlet po zelenom kruhu). Zelenou farbou sa na stránke road.is označujú prejazdné cesty. V našom prípade bola jediná prejazdná cesta v okolí na východ od nás a tvorila veľký okruh. Preto zelený kruh. Mimochodom stránku road.is si zapíšte za uši, pokiaľ niekedy plánujete ísť na Island. Bez jej prezretia ani nevyrazte z domu.
Nabrali sme smer Húsavík. Toto prístavné mestečko má za sebou kus histórie. V knihe o osídlení (Landnámabók – Book of Settlement) sa píše o Húsavíku ako o prvom mieste, ktoré osídlili severania v druhej polovici deviateho storočia. Nádherné miesta, pre ktoré sa oplatí vystúpiť z auta sa začínajú už zopár kilometrov pred Húsavíkom. Napriek tomu, že nás skoro odfúklo, nedá sa ani opísať krása krajiny, ktorú sme videli.
V Húsavíku sme sa šli pozrieť do prístavu, najmä preto, že tam toho k videniu oveľa viac nie je. Hlavnou pamiatkou mestečka, ktoré obýva niečo málo cez dvetisíc obyvateľov, je Húsavíkurkirkja. Tento drevený kostol sa týči nad prístavom, odkiaľ vyrážajú lode na pozorovanie veľrýb. Húsavík je takmer synonymom tejto turistickej atrakcie.
Náš Výlet nemal žiaden jasný cieľ, iba smer. Preto som nastavil navigáciu na Kópasker. Keďže som bol šofér, všetci museli rešpektovať, že budeme stáť každých desať minút a fotiť. Preto sme sa zastavili napríklad pri koníkoch alebo na plážach s rôznymi stavbami. Rád by som upozornil na nepríjemnú skúsenosť. Radi si myslíme, že to obrovské množstvo odpadkov, ktoré hádžeme do mora, sa niekde vytratia. Tak môžem vám povedať, že ony sa tie odpadky rady vracajú naspäť domov. Bol som z toho znechutený. A preto, že život nie je vždy len pekný a žurnalistika nie je len o koníkoch a slniečku, naládujem vám tu názorné ukážky.
Po ceste domov sme už boli všetci unavení. Síce som pár krát ešte zastavil a fotil, pretože to som ja, ale ostatní už ani nevystúpili. Boli sme radi, že sme sa dostali domov bez rozbitého minibusu. Po návrate sme sa najedli a rovno vyrazili na párty. Mali sme auto, a tak nám nerobilo problém za zábavou krátko cestovať. Nemecké osadenstvo pripravilo karneval. Každý mal prísť v maske, no ja som žiadnu nemal. Okrem iných zvláštnych vecí, ako je hovoriaca práčka, obrovská pleseň a zatekajúce steny, sme mali v našom hosteli aj fotografiu pápeža. Obliekol som sa teda za misionára.
Záver dňa bol ale z celého dňa najlepší. Bolo jasno a ja som mal auto. Nasadol som preto v noci do minibusu a vyrazil na druhú stranu fjordu. Predpoveď výskytu polárnej žiary bola síce na minime, fakticky nulová, ale mne to nedalo. Vyšiel som zo zajatia svetelného smogu a čakal. Pol hodinu som si len vychutnával výhľad na mesto, no potom sa začalo divadlo. Farby skákali jedna radosť. Možno som len blbý, ale keď som predtým sledoval videá polárnej žiary, myslel som si, že sú zrýchlené. Na moje prekvapenie ale svetielka naozaj skákali na svoje miesta v rýchlom tempe a ja som nemal slov. Prvých pár minút som ani nevybral fotoaparát z vaku. Jednak nebola auróra tak silná a jednak, na túto chvíľu som čakal tak dlho, že som si ju musel užiť. Keď svetelné predstavenie zosilnelo, nevydržal som to a vyfotil som jeden záber. Takýto krásny deň mohol znamenať len jedno. Zajtrajšok bude zlý a hrozný. Bohužiaľ, som mal pravdu… Myslím, že sa v nasledujúcom blogu máte na čo tešiť.
