Blog: Druhá dvadsiatka a hrozné vetry
Môj Českokrvný spolubývajúci oslavoval v stredu svoje dvadsiate prvé narodeniny. Je z neho už veľký chlapec, ale veľmi si to nepripúšťa. Jirka totiž už druhý rok po sebe oslavuje dvadsiatku. Keďže dvadsiate narodeniny sú okrúhle jubileum, bolo našou psou povinnosťou ho osláviť. Zo desať ľudí bolo pozvaných už v predvečer narodenín. Večerná situácia bola však iná. Po prvom návale sa nám minuli všetky stoličky z nášho poschodia. Pri druhej vlne návštevníkov, sme už museli siahnuť do železných rezerv. Pri tretej vlne, boli užitočné už aj koše a zem. Oslava teda vypálila do inej galaxie, ako sme čakali.
Škola sa bohužiaľ na včerajšok nepýta a ja som mal prednášku už o ôsmej. Nedostatok spánku a zostatkový alkohol urobil svoje a ja som sa len veľmi ťažkopádne dovalil do školy. Hneď prvá prednáška bola z predmetu Media Critique. Pôvodne som sa naň tešil, pretože je to jediný novinársky predmet, ktorý mám. V to ráno mi to ale prišlo ako peklo. Netrvalo dlho a prednášajúci prerušil moju hibernáciu. Nemusel pri tom ani zvýšiť hlas. S pokojom v hlase a dobrým pocitom, nám predstavil učebnicu, ktorá je podľa neho ľahko dostupná a všetci by sme si ju mali kúpiť. Táto knižka stojí päťdesiat eur a Islandský spolužiaci kvôli tomu ani nepohli brvou.
Napriek nesmiernej únave, mi bolo ľúto premrhať čas na výmene v posteli. Naplánoval som si teda fotenie. V minulom blogu som písal o moste, na ktorý sme sa s kamarátmi vybrali. Spomenul som aj to, že od neho nie je mestské letisko vôbec ďaleko. V mysli som mal fotografiu s dlhou uzávierkou, kde lietadlo nakreslí čiary vo vzduchu pred pristávaním a zakončí to svetelným pásom na runway. Dopredu som si našiel posledný let, ktorý letel vo štvrtok do Akureyri. Na lokáciu som sa vybral v predstihu. Predsa len som mal iba jeden pokus a pri výbere kompozície, nie je nikdy času nazvyš.
Po vyše pol hodine čakania mi už začalo byť zvláštne, že žiadne lietadlo nie je ani na obzore, aj keď malo do niekoľkých minút pristávať. Počkal som teda ešte pätnásť minút. Bola mi už dosť zima, a tak som sa pozrel na internet, čo sa deje. Moje šťastie svojej povesti neostalo nič dlžné. Všetky lety z Rejkjavíku, boli kvôli počasiu zrušené.
Počas týždňa som mal už dve hodiny islandštiny. Tento predmet som si po prvej prednáške skoro zrušil, pretože je podľa mňa dosť ťažký. K spoznávaniu cudzej kultúry, však podľa mňa patrí aj poznávanie jazyka. Preto som sa premohol a prišiel som aj na nasledujúcu hodinu. Učivo sa týkalo abecedy a jej výslovnosti. Islandské písmená sú vec záludná. V podstate ide o sústavu zdanlivo náhodne usporiadaných citosloviec. Možno o tom ani neviete, ale keď zakopnete o stôl alebo sa šmyknete na ľade (pozn. autora: toto sa mi stalo už dvakrát), nevedomky hláskujete islandské písmená.
Piatkové popoludnie sme strávili so spolužiakmi spoznávaním miestnej histórie. Znie to ušľachtilo, ale návšteva Akureyského múzea bola len súčasť vyučovania. Pani sprievodkyňa bola snaživá a neúnavne sa nám pokúšala priblížiť miestny život, z pred jeden a pol storočia. My študenti, sme preto mali príležitosť vžiť sa do kože islanďanov v dobe, keď boli rovnako chudobní ako my.
V sobotné ráno som vzal iniciatívu do vlastných rúk. Kontaktoval som zvyšok erasmového osadenstva a zorganizoval výlet. Oproti nášmu mestu, krížom cez fjord, je vyhliadkové miesto, odkiaľ vidno takmer až na koniec Eyjafjörður.
Po tom ako som opustil teplo domova a vyrazil na miesto stretnutia som si uvedomil dôležitú životnú lekciu. Nikdy nič neplánujte, bez toho aby ste si overili počasie. Spoza okna bolo všetko krásne. Vonku však vial taký vietor, že mi skoro odvialo oči z jamiek. Naviac nešvár počasia znižoval pocitovú teplotu tak o desať stupňov.
Polovicu cesty sme kráčali proti vetru. Pre slzy, ktoré mi vietor tlačil z očí som ledva videl na cestu. Na druhú stranu fjordu vedie len jedna cesta. Je to most, o ktorom som sa zmienil vyššie. Na moste nie je žiaden chodník a tak sa naša desaťčlenná skupina musela roztrúsiť po krajnici po jednom. Na tomto ostrove ľudia celkovo neholdujú chodníkom.
Keďže je most priamo na vode, po ceste nás takmer odfúklo do mora. Nakoniec sme na naše prekvapenie, bez strát prešli až na druhý breh. Odtiaľ však ešte viedla dlhá cesta k finálnej destinácii. Keď sme dorazili k našej prvej zastávke, ktorou bolo parkovisko, s výhľadom na Akureyri, našli sme tajnú cestičku. Dobrodružne sme sa po vyšľapanom snehu vydali skrz ihličie a vetvičky. Nevediac cieľa sme pokračovali húšťavou. Po nie viac ako desiatich minútach chôdze, sme dorazili k neznámemu vodopádu. Toto ma na Islande strašne baví. Je tu toľko krásnych miest a pohľadov, ktoré si môže človek dostupne vychutnať, len tak objavovať niečo nové.
Bol čas pokračovať v chôdzi a my sme sa popri ceste dostali k nášmu cieľu. Stále veľmi fúkalo a bola nám zima, ale mali sme dobrý pocit, že sme sa hecli. Cesta naspäť už bola ľahšia. Sprevádzal nás západ slnka. Načasovanie nebola náhoda. Pokiaľ ste fotograf, západ a východ slnka je snáď prvá informácia, ktorú si pred tripom nájdete. Všetko bolo súčasťou plánu a ostávalo iba mať šťastie, aby slnko vykreslilo na oblohe zaujímavé farby.
