V Indii sa jazdí tak hrozne, že sme tam aj my jazdili dobre, hovorí cestovateľ Marián Grofčík
Dvaja kamaráti Matej „Fabo“ Fabšík a Marián „Junior“ Grofčík na staručkom žiguli precestovali takmer štyridsať tisíc kilometrov. Na svojej poslednej ceste sa vydali naprieč Indiou. O tom, ako pokorili s Ladou hory a ako šoférovali bez klaksónu nám v rozhovore porozprával Junior.
Stávalo sa vám na dlhej, päť tisíc kilometrovej výprave po Indii často, že ste museli auto opravovať?
Asi raz. To auto bolo jednoducho super, pretože bolo prispôsobené na to, že je tam teplo takže sa neprehrievalo. Akurát raz sme nevedeli, že keď je viac ako päťdesiat stupňov, tak sa začne variť benzín v nádrži a nestíha ísť do motora. Mysleli sme si, že máme problém s palivovou pumpou, takže sme rozoberali skoro pol auta kvôli tomu aby sme to odstránili, a potom sa ukázalo, že večer keď bolo chladnejšie už všetko fungovalo. Ale nič seriózne sa nepokazilo a pritom sme išli dosť dlhé cesty. Dokonca na konci to auto nebolo ani v bohvieakom dobrom stave, napríklad čapy podvozku jednoducho povypadávali a chýbalo tam dosť veľa súčiastok. Išlo krivo a držalo pokope vďaka sťahovacím pásikom, ale nepokazilo sa, proste furt išlo.
Keď ste boli na Balkáne, tak vám nefungoval v Lade klaksón. V Indii už fungoval?
Asi nie. Je veľa vecí, ktoré keď na tej Lade nefungujú tak my ich ignorujeme, pretože nie sú významné. Ten klaksón na začiatku aj tuším fungoval ale potom prestal. My sme napríklad nemali ani spätné zrkadlá. Iba spolujazdec mal jedno, a potom to v strede, lenže vzadu bolo veľa vecí, čiže aj tak nebolo nič vidieť. Vtedy človek buď povie spolujazdcovi nech sa pozrie či niečo ide, alebo proste ide po indicky, lebo každý chodí po indicky. Smerovky nám napríklad tiež nešli. Ale to sú také veci, čo už potom proste nepoužívame. Väčšinou sme aj tak v takých krajinách, kde je to úplne jedno. Napríklad v Indii sa jazdí tak hrozne, že sme tam aj my jazdili dobre.
Nie je klaksón v Indii dôležitým elementom pri šoférovaní?
Je. On na začiatku fungoval, a potom bolo také obdobie, že nám nejaké dva týždne nefungoval, lebo tam bol zlý kontakt. Takže prišla taká fáza, že som kričal na ľudí z okna namiesto klaksónu. Dá sa jazdiť aj bez trúby, ale treba byť strašný hajzel za volantom a všade sa natlačiť. Je to dosť zlé, keď s tým potom prídem naspäť do Čiech. Moja frajerka to nemá rada, keď mám tento indický mód.
Foto: Lada Svetom
Snažíte sa čo najrýchlejšie prechádzať svoje určené trasy, neuniká vám potom niečo?
Asi nie. Mňa naozaj baví tá samotná cesta. Napríklad teraz v Indii nás to nudilo, lebo sme mali rezervu štyri dni na to, keby sa niečo pokazilo, ale ono sa nič nepokazilo. Tak sme chodili do rôznych chrámov ale to nás veľmi nebavilo. My máme radi ten závod a ten stres, že niečo musíme stihnúť. Keď máme napríklad prejsť cez štrnásť krajín a do dvanástich z nich treba víza, tak musíme načas prísť na hranicu. Nemôžeme sa nikde zamotávať a ten stres je podľa mňa super.
Ktorá pasáž indickej výpravy bola najnáročnejšia?
Najhoršie boli hory, pretože v niektorých úsekoch sme jazdili vo výške nad päťtisíc metrov aj dlhšiu dobu. Tam to bolo aj fyzicky náročné, lebo sme boli tuším vo výške nad štyri kilometre asi týždeň, z toho štyri dni nad päťtisíc. My sme vlastne každý deň chodili po takých horských chrbtoch. Najvyšší vrchol mal päťtisíctristo metrov.
Netrpeli ste výškovou chorobou?
Raz keď sme vystúpali skoro dvetisíc metrov v priebehu dvoch hodín. Ale ešte horšie to bolo keď sme išli dole. Ten najhorší faktor je vtedy keď sa prudko vrátite do menších výšok. Ja som vtedy dokonca zaspal od preťaženia, našťastie nie za volantom. Neskôr sme si kúpili nejaké tabletky proti výškovej nemoci, čo nám odporučili domáci a tie nám dosť pomohli.
Bolo zložité vyšplhať sa do takých výšok v starom aute?
Mali sme auto so zadným náhonom, a to nás do tých kopcov dostalo. Vyšli sme také hory, že keď o tom našinec počuje, musí si myslieť, že sme blázni. My sme totiž boli v aute štyria a preťažili sme ho ako sviňa. A takto sme išli do výšky päťtisíctristo metrov po kamenistej ceste, z ktorej trčali dvadsať centimetrové šutre a museli sme ich obchádzať. Na tom aute sme nemali ani kryt motora, lebo to bolo sériove auto. Za normálnych okolnosti máme to auto nejak prichystané. Ale teraz sme iba čakali kedy prerazíme olejovú vaňu alebo niečo také.
foto: Lada Svetom
Aké úpravy robíte na aute pred cestou za normálnych okolnosti?
Väčšinou na ňom vymeníme motor, lebo motor na ladu stojí okolo sto eur tak sa to oplatí. Motor je asi tá najdôležitejšia vec, lebo ho na ceste nevieme opraviť. Potom väčšinou meníme pružiny, čapy na podvozku, ktoré rýchlo odchádzajú. Zvykneme kúpiť pružiny z nejakého iného modelu auta aby vydržali dlhšie, a aby boli tvrdšie. Namontujeme aj podložky pod odpruženie, aby bol podvozok vyšie asi o päť centimetrov, pretože auto preťažujeme tak o tristo kíl. Nemôžeme používať staré diely, lebo to proste nevydržia a začnú praskať. Na záver auto prestriekame na červeno ak treba a nalepíme nálepky sponzorov.
Ako to, že máte toľko vecí, keď na veľa situácií nie ste vybavení?
Máme dosť veľa náhradných dielov a náradie. Potom napríklad na ceste do Ázie sme točili film. Takže sme mali šesťdesiat až sedemdesiat kíl filmovej výbavy. Okrem toho sme si zbalili svoje ruksaky. Ďalej máme vzadu plynovú nádrž lebo máme auto na plyn. Vezieme aj dve rezervy. Na streche vezieme aj celtu, stany aj keď deravé, ale lepšie ako žiadne. Tým, že je to auto maličké tak každá nadváha sa tam prejaví. Keď si každý zoberie o jeden foťák a objektív viac, tak hneď pribudne desať kíl naviac.
Marián Grofčík (*1989) študoval na Masarykovej univerzite v Brne odbor Financie. Po škole sa odsťahoval do Prahy, kde pracuje v oblasti IT poradenstva. O svojich cestách napísal knihy Lada Svetom – Na Žiguli cez Himaláje a Lada Svetom – Z Horného Vadičova do Libérie.
