Blog: Trinásť zákerných trollov a jeden nájdený kufor
Po náročnej ceste som sa, ako za odmenu zobudil ráno do nádherného dňa. Momentálne počasie na Islande má jednu obrovskú výhodu, východ slnka trvá niekoľko hodín. Farby, ktoré sa striedajú počas dňa na oblohe určite nenechajú chladného žiadneho fotografa a asi nikoho, kto má srdce aspoň trochu na správnom mieste.
S mojím českým spoločníkom Jirkom, sme sa vybrali na exploračne orientačnú prechádzku mestom. Akureyri je síce drúhé najväčšie mesto tejto krajiny, no so sedemnásť tisíc obyvateľmi to nie je žiadne Tokyo. Centrum mesta tvorí v podstate jedno námestie, modrý dom a kostol. Neďaleko downtownu kotvia miestne veľrybárske lode. Islanďania nie sú ignoranti, a preto rýchlo zistili, že ľudia oveľa radšej vidia veľryby v mori, ako na tanieri. Pozorovanie veľrýb je tu preto typický biznis.
Táto metropola severu (s dôrazom na slovo metropola), sa nachádza na fjorde. Preto, sú naokolo nádherné hory. Napriek neveľkým rozmerom mesta sme na prechádzke strávili dosť veľa času. Jirka a ja, sme totiž nemohli prestať fotiť farby odrážajúce sa z oblohy na majestátne hory oproti prístavu. Ja, som toho fotil možno trochu viac, ako Jirka. Fajn, ja som fotil a Jirka sa pozeral ale stálo to za to!
Od centra mesta bývam asi pätnásť minút pešo. Napriek tomu, sme prišli na izby rozbití jak kus porcelánu. Bol čas obeda, a preto som vyhrotil svoje Gordon Ramsey kuchárske schopnosti na maximum. Najlacnejšie pofidérne cestoviny s neurčitou hotovou omáčkou boli vynikajúce .
Ako som spomínal, v predchádzajúcom blogu, moja batožina sa po ceste na Island rozhodla odlúčiť od mojej trasy a do Keflavíku som dorazil bez nej. S dvoma tričkami som vedel, že veľa vody nenameliem a chystal som sa na nákup. V tom, však zazvonil zvonček na dverách ako znamenie spásy. Za dverami stála pani z letiska a v rukách zvierala moju batožinu. No ja som myslel, že ju obijmem. Ten pocit si neviete predstaviť, ja som sa cítil ako malé dieťa na Vianoce. Pani z letiska mi vtedy pripadala ako Santa. Tuším, karma naozaj funguje a po predchádzajúcich dňoch, sa na mňa usmialo šťastie.
Bývame v hosteli, kde to v podstate funguje ako na byte. Bývame tu študenti (čech, slovák a ja) aj pracujúci (traja poliaci). Jeden z poľských spoluosadníkov nás, študentov, pozval večer za firemné lístky do kina. S radosťou sme túto ponuku prijali.
Bol už večer a všetci sme sa chystali do kina. Nie som ADHD ale mal som problém sústrediť sa to, kde sa obliekajú ponožky a kde čiapka. Vonku totiž evidentne prepukla vojna. Neviem, čo sa tu tým ľuďom prihodilo, ale tam odkiaľ pochádzam, stačí púšťať delobuchy jeden deň v roku, nie sedem. Mierumilovní spoluobčania strieľali pyrotechniku jeden ohňostroj od druhého, jak Kuzminová na olympiáde. Ak by niekto chcel zastreliť svojho soka, toto bola ideálna príležitosť. Vďaka hluku, by si to snáď nikto ani nevšimol.
Vysvitlo, že šiesteho januára, odchádza zo Zeme posledný „vianočný chlapec“, alebo Jólasveinn. Ide teda o posledného z trinástich protivných synov dvoch trollov, Grýla a Leppalúdi. Islanďania sa z toho evidentne veľmi tešia a prejavujú to najhlučnejšie a najneekologickejšie ako sa len dá. Ohňostroje sú fakt zlo, viď http://avokado-online.cz/komentar-ignis-brunensis-svetelna-show-za-cenu-utrpeni-tisicu-zvirat/ .
Predstavte si, ani kino tu nie je všedné. Miestni si adoptovali zvyk, robiť si počas filmu prestávku. Vytrhnutie z deja nie je síce ideálne, no po spásaní popcornu a množstva nápojov mnohí potrebujú použiť toaletu a týmto spôsobom neprídu o časť filmu.
Nedeľu sme s Jirkom strávili spoznávaním ďalších častí Akureyri. Deň pred začatím semestra, nám napadlo ísť sa pozrieť, kde máme školu. Tú sme našli po približne dvadsiatich minútach chôdze a rýchlo sme zhodnotili, že budeme chodiť autobusom. Tie sú tu totiž zadarmo, len chodia približne raz za hodinu. Naša trasa pokračovala okolo nákupného centra (s dôrazom na slovné spojenie obchodné centrum) s asi šiestimi obchodmi. Zaujímavou zastávkou nám bol nákladný prístav, kde nás zaujala najmä tvarová diverzita lodí.
Môj dojem z Akureyri, je zatiaľ veľmi pozitívny, len mám dojem, že sa ľahšie človek prepraví na bežkách ako pešo, či autobusom.
